Assassin’s Creed

Bicykle a športové vybavenie

Píše sa rok 1191 a na Blízkom Východe, vtedy známom ako svätá zem sa odohráva krvavá náboženská potyčka menom Tretia krížová výprava. Kresťanské národy Európy pozdvihli zbrane a vyrazili do boja proti Saracénom s cieľom oslobodiť Svätú zem od nadvlády falošného náboženstva. Do tejto vojny sa zamieša i sekta vrahov, assassinov a najlepší zabiják, ktorý sa na tejto planéte narodil Altair.

Výrobca: Ubisoft Montreal
Vydavateľ: Ubisoft
Zem výroby: Kanada
Typ hry: akčná
Požiadavky: CPU 3 GHz, 2 GB RAM, 512 MB GFX
Web: www.assassinscreed.com

Z honosného historického úvodu (a hlavne z nadpisu, že?) tušíte, že idem písať o hre Assassin’s Creed, ktorá pred necelými dvoma rokmi vyšla na PC. Samozrejme, že i ja sa nemôžem dočkať druhého dielu, ktorý je na PC plánový už za pár mesiacov. Slovenčinám výrazne chýba recenzia na túto skvelú hru a tak ju tu máte.
Celý príbeh však začína v dnešnej modernej dobe v nejakej výskumnej budove, kde dvaja vedci väznia Desmonda Milesa proti jeho vôli a pomocou vyspelého zariadenia sa mu prehrabávajú v spomienkach. Každý človek má okrem normálnej pamäte ešte takzvanú genetickú pamäť, v ktorej sú uložené spomienky všetkých jeho predkov a vedci sa snažia získať jednu pre nich dôležitú spomienku zo života Altaira, predka Desmonda. Tak postupne hráč prechádza spomienkami až ku koncu hry a občas sa dostane i do kože Desmonda, veď aj on si potrebuje na chvíľu odpočinúť a nebyť v zariadení celý deň.
Predtým ako sa vrhnem na zabijácku časť hry za Altaira, v ktorého koži strávime 97% percent herného času chcem spomenúť čo sa deje s Desmondom v laboratóriu. Pobehovania po labáku, ktoré tvoria dve miestnosti je neskutočne nudná záležitosť, Desmond sa pohybuje slimačím krokom a vôbec by neuškodilo ak by tú časť Ubisoft úplne vypustil. Na príbehu by to nemuselo ani zanechať veľké diery, lebo vedci rozprávajú určité veci, no vôbec sa mi nezdali tak dôležité aby ich nestačili zhrnúť do úvodného intra. Dozvedel som sa, že Desmond bol kedysi tiež assassin apreto som nepochopil, prečo z laboratória neušiel. Starý chlapík a mladá žena by skúsenemu vrahovi nemali robiť problémy a žiadne bezpečnostné zariadenia som nevidel, tak prečo tam stále zostáva trčať zavretý? Jedine ak je tam dobrovoľne a nechce aby to vedci vedeli tak sa stále sťažuje, to musí byť riadne sprisahanie, no to už špekulujem.

Altair ako bolo povedané je člen sekty assassinov, ktorá sa zjednodušene povedané stará o poriadok v svätej zemi tým, že odstraňuje tých ktorých ho narúšajú. S príchodom desaťtisícov križiakov je to trochu problém, pretože sekta tvoriaca niečo vyše stovky mužov si nemôže s takou presilou nikdy poradiť a i domáci Saracéni zrovna civilnému obyvateľstvu úsmev na tvárach nevykúzlia. Po akčnom začiatku hry, kde assassinsku pevnosť Musyaf napadnú križiaci a hráčovi je vysvetlené ovládanie pohybu i súbojov sa dostávame k hlavnej úlohe hry. Zavraždiť deväť ľudí, deviatka stojí na najvyšších postoch oboch armád a každý z týchto ľudí týra a vykorisťuje obyvateľstvo. Tomu musí Altair zabrániť s heslom „Piece through power.“ sa vydáva do jedného z troch veľkých miest, aby spáchal prvú vraždu. Okrem nudných pasáží v labáku je príbeh slušný a tajomný, postupne ďalšími vraždami Altair zisťuje viac o motívoch zavraždených i majtra svojho rádu, ktorý mu prikázal týchto 9 ľudí zlikvidovať. Bohužiaľ už po tretej vražde som vedel ako to všetko skončí, taký je príbeh priehľadný, no napriek tomu ho hodnotím ako veľmi slušný nadpriemer.

[youtube id=“j–IFIYZkOo“ width=“600″ height=“340″ position=“right“]

Celé dianie sa odohráva vlastne v piatich lokáciach, no tie sú obrovské, takže si nemyslite, že to je málo. Pevnosť assassinov je síce taká menšia dedinka a Kráľovstvo, ktoré rozdeľuje pevnosť a tri mestá je len otvorená krajina s pár vojakmi a budovami, kde sa toho nedá moc čo robiť (okrem zabíjanie zmienených vojakov, čo možno urobíte dvakrát ako ja a potom už len prejdete na koni okolo nich, aj tak nemajú šancu vás chytiť). Pri prechádzke na koni Kráľovstvom budete žasnúť nad krásnou krajinou plnou vojakov, ale to je nič v porovnaní s tým, keď prvýkrát dorazíte do mesta. S mojím čiernym žrebcom som dorazil na kopec nad Damaškom a celé mesto mi ležalo ako na dlani. Spoza najvyšších vežičiek na mňa svietilo vychádzajúce slnko a ja som pri tom pohľade urobil asi desať screenov, úplne nádherné. Damašok sa mi páčil úplne najviac, potom ešte sa dostanete do Jeruzalemu (je tu aj kostol, v ktorom bol Kristus) a Akkonu, ktorý už v tom čase ovládajú križiaci (Jeruzalem a Damašok sú plné islamských vojakov).
Život v mestách je niečo úžasné. Vyzerá to skutočne…živo. Ľudia sa medzi sebou nezáväzne rozprávajú, potulný kňazi chodia okolo a modlia sa, dav počúva rečníka na vyvýšenom pódiu, vojaci patrolujú ulicami, obchodníci predávajú v stánkoch svoje hlúposti a ľudia sa pri nich zastavujú, občas vás zastavia nejakí otravní žobráci a prosia o drobné… Túto technológiu živého mesta by mal Ubisoft predávať ostatným firmám. Kam sa hrabe nejaké GTA kde ľudia chodia anonymne po ceste a jediné čo vedia je umierať a s krikom utekať? Dav reaguje na každý váš krok a kým pokojným krokom kráčate po uliciach a okolo ľudí sa galatne obšmietate nik si vás nevšimne a ani vojaci, no akonáhle začnete utekať a pritom zvalíte na zem pár ľudí, alebo nedajbože vytiahnete zbraň hneď sú všetci v pozore a zavolajú stráže. Môžu vás aj pomôcť tým, že sa pri úteku stratíte v dave modliacich sa mníchov alebo že vojaci do nich narazia a spadnú k zemi. Mestá vďaka tomuto životu získavajú na uveriteľnosti a skutočne sa cítite byť súčasťou stredovekého Jeruzalemu. Ešte tak k tomu všetkému dodať meniace sa počasie alebo striedanie dňa a noci, no som asi príliš náročný.

Ako prvé sa musí Altair dostať do mesta, čo je najlepšie urobiť v hlúčiku mníchov a neprilákavať zbytočne pozornosť vraždením stráží. Každé mesto sa delí na tri sektory/štvrte – chudobnú, strednú a bohatú a v každej z nich na neho čaká jeden cieľ na zabitie. Základny prieskum terénu spočíva vo vylezení na najbližšiu vežu čím získate prehľad o okolí, čo sa vám zaznačí na mape. Každý sektor má pár veží a vylezením na všetky z nich získate kompletnú mapu štvrte. Vylezenie na veže je taktiež nepovinná úloha, čím viac takýchto úloh Altair splní tým má viac života. Ďalšou nepovinnou misiou je záchrana obyvateľov mesta. Občas natrafíte na skupinku troch či štyroch vojakov, ktorí týrajú boráka chudobného moslima/kresťana tak ako správny ochranca ich treba zlikvidovať, za takúto pomoc získate k dispozícii mníchov na kamufláž či výtržníkov, ktorí chytia vojakov a zabránia im tak prenasledovať vás.
Hlavné je však splniť dva zo šiestich miniquestov (kľudne však môžete splniť aj všetky, čo doporúčam). Po každom úspešnom splnení vám informátor dá informáciu o vašom cieli, kadiaľ sa k nemu dá ostať, kedy je sám bez stráží, ako zbraň si zvoliť, kde sa nachádza a kedy… Tieto miniquesty sú jedným z pár typov úloh. Je tu odposluch, čo si stačí vypočuť niečí rozhovor, vreckárstvo, čím získate dôležitý list z informáciou, ďalej je tu ochrana kolegu assassina pred strážami, nenápadná vražda vojakov či lučištníkov na strechách, preskákať v strechách v časovom limite, pozbierať vlajočky a najblbšie sa mi zdalo ničenie stánkov – musíte chytiť chlapíka a hodiť ho do stánku čo priláka pozornosť vojakov a skúste hádzať civilistami a pritom odrážať šesť rozzúrených vojakov.

Poslednou fázou je samotná assassinácia cieľa. Svoje ciele nájdete na rôznych príležitostiach, na oslave, ktorá sa zvrhne v jatka otráveným vínom, pri pohrebe, pálení kníh, pri prezeraní pacientov v nemocnici, ako popravuje nevinné obete a scénka pred vraždou i po nej vždy stojí za to a na ne som sa vždy najviac tešil. Potešenie zabiť cieľ nenápadne je omnoho väčšie ako vybiť jeho tridsaťčlennú ochranku a potom ho rozsekať mečom. Skrytá čepeľ medzi rebrá je neskutočne štýlová a hnevalo ma, že pri pár vraždách som nemal inú možnosť ako bojovať s ochrankou. Nie preto, že by som bol nešikovný a odhalili ma, ale tak to bolo skrátka v scenári. Pri pálení kníh som z vysokej strechy zlikvidoval hádzacími dýkami lukostrelcov na strechách okolo cieľa, spustil sa k nemu po rebríku a zozadu ho odpravil kým prehováral k davu. Ďalší cieľ sa skryl na lodi a na mólo dal kopu stráží, ale ja som preskákal cez malé rybárske člny, vyskočil na kajuty, odpravil ho a tou istou cestou i elegantne ušiel.

[youtube id=“cc-ClutaN_I“ width=“600″ height=“340″ position=“left“]

Znie to veľmi pekne, že? Lenže ku konci sa dostáva hrozný stereotyp, že ten istý postup opakujete deväť krát za sebou. Získať prehľad o štvrti, zachrániť obyvateľov, splniť pár úloh, zabiť cieľ. Okrem rozdielnych miest a scénok s deviatkou vyvolených je hranie stále to isté a mrzí, že pri takom megalomanskom projekte nikto nedokázal vymyslieť viac misií, alebo aspoň aby sa nejako obmieňali. Je to skutočne len mála výtka na adresu hry, pretože stereotyp u mňa prebíjali hlavne krásne živé mestá a ďalšie dva prvky – súboje a akrobacia.
Všetci určite viete, že Altair má v zápästí ľavej ruky skrytú čepeľ, čo je najštýlovejšia tichá zbraň, jej použitie je rýchle, efektívne, zabíja na prvú ranu. Takto sa dá zlikvidovať len nepriateľ, ktorý o vás nevie, v prípade súboja si musíte vystačiť s dlhou dýkou a mečom. Súboje vyzerajú skvele a niekto u Ubisoftu sa určite venuje šermu, lebo animácie postáv sú na hranici uveriteľnosti s realitou, hýbe sa to krásne, plynule elegantne. Pri obkľúčení nemá Altair šancu zbesilo sa oháňať mečom okolo seba, lebo by rýchlo padol k zemi. Najlepšie je stále blokovať a v momente, keď nepriateľ vyrazí do útoku stlačiť tlačidlo čím sa útoku Altair vyhne a efektne nepriateľa zabije. Meč má asi sedem animácii takéto zabitie a dýka ďalších sedem a i keď ku koncu hry zabijete toľko vojakov, že jednu animáciu uvidíte u po päťdesiaty krát nikdy vás neprestane baviť, lebo je taká efektívna.

Damašok, Jeruzalem, Akkon, tri mestá sú pre skúseného assassina len veľké pieskovisko, preliazačky, kde sa môže dosýta vyblázniť. Po tom ako rôznymi úskokmi, výskokmi po rímsach, okenných rámoch, ornamentoch povyskakujete na prvú vežu bude vám jasné, že túto hru robilo to isté štúdio, čo má na svedomí trilógiu Princa z Perzie. Akrobacia v Assassin’s Creed pôsobí ešte prirodzenejšie ako v Perzskom princovi a po strechách budete skákať len preto, že vás to baví. Mať takú voľnosť pohybu, lietať po meste ako stredoveký Spiderman a pritom to vôbec nepôsobí prirodzene či prehnane. Skutočne na každú budovu sa dá vyštverať a zbaviť sa tak otravných stráží a davu v uliciach, rebrík používať ani nebudete, lebo vyliezť po rebríku nie je tak štýlové ako povyskakovať na strechu po okenných rámoch.
V dnešnej dobe ani nepotrebuje nabušené železo aby ste si Assassin’s Creed vychutnali v plných detailoch (ja som hral na plné na notebooku) a hra šlapala plynule a vyzerala úchvatne. Možno je to tým netradičným prostredím a obdobím, možno nádhernou architektúrou Damašku a Jeruzalemu, ale hre nemám po grafickej stránke čo vytknúť a zostáva sa mi len kochať. Dabing sa nad mieru podaril a i keď sa môže zdať zvláštne prečo všetci vo svätej zemi hovoria po anglicky na to som si už zvykol. Príjemným spestrením je návšteva Akkonu, kde križiaci hovoria nemecky, francúzsky i španielsky, veď križiacke výpravy boli prakticky celoeurópska záležitosť a každý vládca sa chcel pred pápežom vytiahnuť, že on pošle na záchranu svätej zeme viac vojakov.

Assassin’s Creed je nádrerná ukážka technológii, čo sa grafiky týka i správania sa obyvateľov v meste, za čo by si Ubisoft zaslúžil nejaké zvláštne ocenenie. Ide o tak silný herný zážitok, že si hranie budete pamätať i po desiatich rokoch a táto hra určite nezapadne prachom, k dokonalosti jej chýba len málo, ale stereotypné úlohy a sekvencie v labáku mi nedovoľujú udeliť vyššiu známku, možno v druhom diele. Nedokážem nájsť dôvod, prečo by som Assassin’s Creed nedoporučil každému hráčovi bez rozdielu veku, pohlavia, náboženstva a preferovaného žánru.

Plusy:
potešenie z každého úspešne odstráneného cieľa
príbehové animácie
žijúce mesto, jeho architektúra a obyvateľstvo
vynikajúca grafika jednotlivých miest
ladné súboje a akrobatické kúsky
ste členom sekty assassinov vo Svätej zemi počas Tretej krížovej výpravy, čo viac dodať?

Mínusy:
opakujúce sa úlohy a cesty k cieľu
nudné, nemastné neslané sekvencie v laboratóriu

VERDIKT: 9,0/10

Tangorn