Poviedka: Warcraft: Mágia Krvavých Elfov I (Tangorn)

Toto je jeden z mojich projektov. Rozsiahly príbeh zo sveta Warcraftu, fanušíkov série určite poteší. Na novinku je to krátke, ale nejdená sa o recenziu. Je to začiatočná časť, ktorá sa odohráva v Silvermoone, hlavnom meste krvavých elfov. V prípade, že sa nájdu ľudia, ktorým sa príbeh bude páčiť a budú chcieť pokračovanie dočkajú sa ho onedlho v podobe ďaľších minimálne piatich častí.

„Prekrásna noc, Tingoll.“ prihovoril sa mi Tul’kol zahľadel sa na jasnú nočnú oblohu a obdivom nad úžasnými hviezdnymi útvarmi. Na oblohe svetielkovali všetky známe súhvezdia oblohy.
„Čakal som na ňu mesiace.“ pousmial som a odhrnul si dlhé blond vlasy z tváre, aby som lepšie videl v ďalekohľade. Vedľa mňa som si na stolíku prichystal svoju výbavu, astrologické mapy, ceruzky, atrament a hlavne moje poznámky. Astrológia nebola mojím povolaním, skôr obľúbenou činnosťou. Upokojoval ma pohľad na hviezdy a mysľou som sa aspoň na chvíľu vytratil zo sveta mágie a čarovných formuliek.
„Súhvezdie dryády je v jesenných mesiacoch jasnejšie a dostáva sa do popredia oproti hviezdam na mallornovom páse.“ prehodil Tul’kol. Všimol si môj prekvapený pohľad ako som odtrhol oči od oblohy a nadvihol dlhé obočie. Dodal: „Počul som to od Huequla, stojí na západných hradbách a rozplýva sa nad jasnou nocou.“ Tul’kol bol nočným strážcom na hradbách. Určite zažil takúto noc viackrát ako ja, ale o hviezdach toho priveľa nevedel, preto ma to prekvapilo.
„Jediní dvaja blázni, čo sú v Silvermoone stále hore.“ poznamenal som a zas sústredil svoje elfské oči na oblohu.
„Vy a asi štyri tucty strážcov.“ prehodil Tul’kol a pobúchal svojou kópijou slabo o kamenné hradby, na ktorých sme stáli. Slabá ozvena buchotu sa preniesla cez celý Silvermoon až za more za mestom, kde spôsobila jemné vlnenie.
„Kedysi vás bývalo viac.“ Zašomral som nespúšťajúc zrak od hviezd. Skontroloval som si niektoré údaje v mojich poznámkach a ďalej sa venoval pozorovaniu a rozhovoru so strážcom.
V jemne zelenkavých očiach Tul’kola sa objavil výraz utrpenia. Spomenul si na nedávnu vojnu, čo zužovala celý kontinent. „To boli iné časy. Po tom ako nemŕtvy spustošili celý Quelthalas venoval Haiggieo všetko svoje úsilie na znovuvybudovanie Silvermoonu a maximálne posilnenie obrany. Pamätám sa ako na nás dennodenne kričal, ak sa v lese pohol, čo i len jeden nemŕtvy.“ povedal smutne Tul’kol.
„Ospravedlňujem sa.“ povedal som vidiac výraz jeho očí. „V tej dobe som bol v Stormwinde a potom…“ snažil som sa vysvetliť, ale strážca ma zastavil.
„Radšej to nespomínaj.“ Tul’kol si spomenul na svojho syna, ktorého mu pred očami roztrhali nemŕtvi ghúlovia. „Už to je za nami.“ otriasol sa akoby zo zlého sna a zas sa narovnal do svojej ostražitej pozície stráží. „Aliancia porazila Plamennú Légiu a my sa môžeme opäť venovať našej krásnej zemi. Quelthalas sa spamätáva z Pohromy a krvaví elfovia venujú všetku svoju starostlivosť jeho stromom.“
Obaja sme sa obrátili na druhú stranu od mora, ktorého vlny stále silneli a pozreli sme sa na rozľahlé lesy Quelthalasu. Spálené a zničené stromy sa začali spamätávať. Pred siedmymi rokmi Arthas a jeho skazení nemŕtvi služobníci rozborili celú ríšu vysokých elfov len preto, aby vzkriesili nejakého úbohého licha. Tí, čo prežili prisahali pomstu nemŕtvym a premenovali sa na krvavých elfov.
Táto noc bola jedna z mála kľudných. Po porážke Archimonda u hory Hiyal náš princ, Kael’thas, odišiel z Quelthalasu a zobral zo sebou polovicu jeho obyvateľov. Hovorí sa, že odišiel do nehostinného Outlandu a spojil sa s nagami. Celý Silvermoon sa rozdelil na dve časti. Jedna podporuje princa a jeho myšlienku krvavých elfov, snažia sa s ostatnými spojiť a odísť za princom. Druhá polovica verne stojí za kráľom Haiggieom, otcom Keal’thasa a presadzujú myšlienku starých vysokých elfov, návrate k starému spôsobu života.
Ten podľa mňa nebol možný. I keď som nebol v Silvermoone počas vojny aj ja som cítil neustály hlad nášho ľudu po mágii. Mnohí ho zapierali, ale bolo im to vidieť v očiach. Nechcel som sa pridať k nagám, ani iné extrémy, ktoré niektorí z nás presadzovali, ale myšlienka krvavých elfov, ako symbol smútku za našich padlých bratov v boji s Pohromou mi bola blízka.
More sa rozbúrilo, vlny dosahovali dvoch metrov. „Radšej idem ešte raz na obchádzku.“ oznámil Tul’kol, napravil si červenú zbroj a pokračoval po dĺžke hradieb v svojej stráži. „Veľa šťastia pri pozorovaní, Tingoll.“ zasmial sa a odišiel do tmy.
Mysľou mi preblesklo, ako dlho trvalo, kým sa mi jeho obraz rozplynul v temnote. Jeho červená zbroj v noci jasne svietila. Zacítil som sa nepríjemne a zhrnul som si dlhý červený plášť mága z pliec a zostal len vo hnedej košeli. Hoci bola chladná jesenná noc, cítil som sa zrazu príjemnejšie.
Odhodil som plášť na kamennú podlahu hradieb a ďalej sa venoval svojej záľube. Koľko mágie musia obsahovať také hviezdy. Toľko čírych molekúl mágie, by mohlo nasýtiť národ krvavých elfov… Zas som túžil cítiť ju v žilách. Ten sladký pocit, keď vaše ústa vyslovujú hlásku kúzla a z vašich prstov vychádzajú čiastočky mágie meniace sa v nádherne smrtiace kúzlo je neopísateľný. Preto som sa stal mágom, tak ako mnoho iných elfov. Aspoň takto sme mohli po drobčekoch nasycovať naše neustále hladné duše.
K rozbúrenému moru sa pridal i vietor. Bol takí silní, až mi odfúklo plášť. Striaslo ma od zimy, položil som ďalekohľad na svoje poznámky, aby neodfúklo aj tie a rozbehol som sa za plášťom. Už po pár sekundách behu som si uvedomil, že i keď som elf a mám rýchle nohy nemôžem sa rovnať s rýchlosťou plášťa poháňaného vetrom. Pomyslel som si, že zajtra si musím ísť zohnať nový. V tú veternú chvíľu ma nenapadlo, že starosť o nový plášť bude o pár minút smiešne triviálna.
Cez hukot neutíchajúce vetra som začul krik jedného zo strážcov. Jediné slovo, ktoré som rozoznal bolo – hradby. Pribehol som k okraju hradieb a naklonil som sa, aby som videl pod ne. Obloha sa zatiahla, hviezdy už neosvetľovali nočný Silvermoon, tak som musel zaostriť zrak, aby som niečo v tme pod hradbami videl. Iba slabé obrysy. Pláž bola o niečo jasnejšia, vďaka žltkastému snehu. Videl som ako sa mohutné vlny rozbíjajú o pobrežie. Na pobreží bolo aj niečo iné ako vlny.
Nová vlna vyplavila na pláž niečo veľké. Pomalým krútivým pohybom sa to zdvihlo z piesku, no polovica tej veci stále ležala na pláži. Tá vec sa pohla, ťahajúc za sebou svoju zostávajúcu polovicu. Plazila sa po pláži a zanechávala za sebou špirálovité stopy v piesku. Plazila sa ako had, s dlhým mohutným chvostom. Spoza zbiehajúcich sa mračien vykukla jedna hviezda a na chvíľu osvietila chrbát tej veci. Z chrbta jej vystupovala veľká špicatá plutva. Prestal som dýchať a na stotinu sekundy som uvažoval, čo som práve videl. Naga.
Čo by nagy robili v Silvermoone? Nemal som čas sám sebe podať akúkoľvek zmysluplnú odpoveď. Na pláži sa zjavovalo čoraz viac nág. Po dvadsiatej som prestal počítať a myslel som na najhoršie. Pod hradbami sa začínala formovať menšia armáda. Nagy zaútočia na Silvermoon. Najabsurdnejšia myšlienka, aká mi za posledné roky skrsla v hlave. No príchod tohto silného vetra, rozbúreného mora a zatiahnutá obloha svedčili o najhoršom. Začalo pršať.
Jeden zo stráží sa rozbehol mojím smerom. Utekal po klzkej dlažbe, snažil sa udržať na nohách a niečo na mňa kričal. Premoknutý som postúpil o dva kroky dopredu, aby som ho lepšie počul. Do behu by ma nikto nedonútil. Strážca opäť otváral ústa, aby mi zopakoval prepočutú správu, ale v tom momente presvišťalo spoza hradieb niečo, čo trafilo stráž a odhodilo ho to dolu. So strachom, ťažko dýchajúc som sa pozrel dolu pod hradby, na miesto, ktoré už bolo v hraniciach mesta. S ťažkosťami som rozoznal strážcu, len vďaka jeho červenej zbroji. Ležal v kaluži vody zmiešanej s krvou a trčal z neho veľký trojzubec. Z takej výšky nemohol pád prežiť, aj keby ho trojzubec nezasiahol priamo do hrude.
Rýchlo som sa pritisol k hradbe, tak aby mi netrčal ani kúsok tela vonku. Bol som rád, že sa mi stratil červený plášť. S ním by som stál na hradbách ako perfektný terč pre nagy. Útok začal. Prečo zaútočili nagy na Silvermoon? Musel som upozorniť všetkých v meste. Nagy môžu vniknúť do mesta, zatiaľ čo všetci spia. Krik ostatných strážcov na hradbách zobudil prvých obyvateľov domov najbližšie pri hradbách. Uvedomia si čo sa deje, skôr ako nagy prejdú za hradby?
Predstavil som si v mysli nagu. Odporné veľké rybo-hadie stvorenie s modrou pokožkou a silou troch orkov. Aj keď určite boli silní bojovníci napadlo, že som nikdy nepočul, že by nagy mali dobývacie stroje. Ako chcú prekonať hradbu? Môj malý dohad sa rýchlo vysvetlil. K dažďu pribudli na oblohe blesky. Tancovali svoje elektrické kreácie a občas udreli do hradieb a narúšali tak ich pevnú štruktúru. Jeden z bleskov udrel len pár metrov vedľa mňa. Kamenná hradba sa mi pod nohami zatriasla. Musím odtiaľto zmiznúť skôr ako ma nejaký trafí. Prehovoril som pár rýchlych slov v magickom jazyku a rozbehol som sa, čo možno najopatrnejšie k prvému schodisku dolu z hradieb. Pri behu sa okolo mňa vytvorila silná hmla, čo môj beh sťažovalo, ale to kúzlo mi aspoň pomohlo, aby si ma nagy nevšimli.
Normálne by som z boja neutekal, ale nemal som na výber. Na hradbách som bol iba ja a pár desiatok strážcov a podľa počtu nág, ktoré som videl by sme v boji neobstáli ani na päť minút. Musím ísť do paláca a vzburcovať stráž. Dostal som sa na schody, ktoré viedli dolu do postrannej uličky pri domoch, tá potom viedla až na Námestie Mesiaca. Prekonal som prvých pár schodov, keď hradbami otriasol silný náraz. Nebol to blesk, skôr akoby do nich vletel obrovský kameň. Kus horného zábradlia sa odtrhol a spadol tesne popri mne na jeden z domov v uličke. V rachote búrajúcej sa steny som začul výkriky. Nemal som čas zdržovať sa s nimi. Postupoval som dole tak opatrne, až som skoro sedel na schodoch, no zároveň tak rýchlo, aby som sa stihol vzdialiť od hradieb skôr ako dopadne ďalší kameň.
Zdolal som posledný schod a ocitol som sa pri troskách zničeného domu. Blesky šľahajúce nebesá osvetlili rozpadliny a ja som uvidel ruku elfky uvalenej pod troskami. Utrel som si ruky do oblečenia, aby som očistil kusy blata a začal odvaľovať trosky z elfky. Darilo sa mi to poctivou ručnou prácou bez použitia mágie, v tom strese som si ani nespomenul, že som mág. Elfke som odkryl aj druhú ruke, keď hradbami otriasol ďalší náraz. Tentoraz sa nezrútil len kus zábradlia. Celá stena hradieb sa začala nakláňať a jej kusy ma našťastie minuli. Uvedomil som si, čo sa robí. Nechal som elfku pod sutinami, nemyslite si, že som necitlivý, ale šanca, že zostala nažive bola mizivá a na mňa práve padala celá západná hradba.
Vyvinul som najvyššiu rýchlosť, akú mi moje elfské nohy dovoľovali a utekal som smerom ku Námestiu Mesiaca. Odvážil som sa na pol sekundy obzrieť a niekoľkotonová hradba dopadla do uličky, zlikvidovala všetky domy v nej. Toľko mŕtvych, toľko stratených životov krvavých elfov, a to nagy ani nezačali. Prach zo zničenej hradby sa usadil v premočenej ulici a troskách domov a ja som uvidel nagy, ako vchádzajú do Silvermoonu. Vpredu bežali murloci, rybovité potvory, ktoré tvorili predné šíky nagov. Za nimi sa plazili veľkí bojovníci a a ešte som zahliadol aj jednu čarodejnicu. Určite ich bolo omnoho viac. Čarodejnice boli zodpovedné za tie blesky, ale nevedel som, čo zničilo hradby kameňmi. Pravdu povediac, som to ani nechcel vedieť. Jediné čo som chcel, bolo ujsť z dohľadu murlocom, ktorí boli odo mňa len pár desiatok metrov. Uvedomil som si, že som stále obkolesený magickou hmlou, preto ma ešte neroztrhali na kusy. Pokračoval som v behu na Námestie Mesiaca a cez búrku som počul vrčanie murlocov za mnou.
Dlažbu Námestia bombardovali kvapky dažďa. Pri veľkej soche mesiaca, ktorá stála na zlatých oblých stĺpoch sa zhromaždilo mnoho elfov. Väčšina z nich boli vojaci, ale medzi nimi som videl i obyčajných občanov a niekoľko mágov. Ako som sa približoval vojaci zdvihli kopije a luky. Rýchlo som odstránil hmlu okolo seba, aby si nemysleli, že som nejaká naga. Ich tváre sa v momente zmenili a objavil sa na nich výraz prekvapenia i radosti. Vbehol som do davu pripraveného na boj a uvítal ma kolega mág, Cuil’men.
„Tingoll, som rád, že si to prežil.“ kričal prehlušujúc hluk hromov a ukazoval na zlikvidovanú hradbu.
„Mal som viac ako šťastie.“ odfúkol som si a uvedomil, ako blízko som bol smrti.
„Budeš ho ešte potrebovať.“ zahučal na mňa jeden z vojakov. Pozrel som sa cez jeho rameno a videl, ako k nám utekajú murloci, ktorí ma prenasledovali.
Dav zvážnel. Tých pár mágov so mnou, ktorí tam boli zamrmlali pár kúziel a ich palice sa im rozžiarili rôznymi farbami svetiel. Ja som si svoju palicu nechal v dome. Palica znásobuje mágovu silu a posilňuje každé jedno zaklínadlo, ktoré cez ňu prejde. Teraz som bol v boji menejcenný ako ostatní. Vojaci napli tetivy lukov a vyslali na murlocov roj šípov. Polovica ohavných beštii spadla na zem prebodnutá elfskými šípmi.
Kým vojaci stihli znovu nabiť tak sa do nás murloci vrhli. S krikom som sa posunul s davom dopredu. Videl som ako v prednej rade vojaci svojimi mečmi a kopijami likvidujú murlocov ako otravní hmyz. Rybie stvorenia sa napichávali na naše zbrane očividne prekvapené silou, s akou sa im elfovia stihli postaviť. Skôr ako som stihol použiť, čo i len jediné zaklínadlo boli všetci murloci mŕtvi a z našich padlo pár. Na oslavy bolo priskoro.
Troch vojakov pridlávil obrovský nagijský vojak a mohutnou kopijou sa ohnal po ďalšom, ktorý odletel do davu. Teraz vypukol poriadny boj. Elfovia boli pre nagov slabými súpermi. Ak by sme mágiou vojakov nepodporovali skončili by rýchlejšie ako murloci. Jedna čarodejnica vyslala na vojaka ľadovú strelu. Rýchlo som zakúzlil na vojaka ochranné zaklínadlo a strela sa od neho odrazila, bez toho aby ho akokoľvek poranila. Ostatní mágovia sa snažili zabiť nagijské čarodejnice, aby nevyvolali vodný vír. Čarodejnice stáli v kruhu a začínali zaklínadlo na vír. Niekoľkým našim vojakom sa podarilo zabiť veľkého nagijského vojaka, ktorí chránil čarodejnice a zabili aj jednu z nich. Obrovský kameň vletel do kruhu čarodejníc a elfských vojakov, zabil všetkých, čo mu stáli v ceste. Na konci uličky, z ktorej som vybehol stála obrovská bojová korytnačka a napínala krk, aby vyvrhla ďalší z kameňov. Pohľad na rešpekt vzbudzujúce stvorenie mi zakryl nagijský vojak, ktorý mi padol k nohám. Našťastie bol mŕtvy.
Kapitán stráží Ruibilf vytrhol svoj meč z mŕtvej nagy a kričal na mňa, aby prehučal bojovú vravu, ktorá všade zúrila.
„Niekto musí ísť za kráľom, upozorniť ho o útoku.“ povedal a skryl sa pred sieťou, ktorú hodil do davu jeden z nagov. „Zhromaždili sme sa tu hneď potom, ako sme počuli útok na hradby. V paláci možno ešte nevedia o útoku.“ Nečakal ani na odpoveď a zas sa vrhol do boja.
Musel som ísť splniť, čo mi prikázal. Bol to kapitán, síce som Nepatril ku strážam, stále mal vyššiu hodnosť a čo viac, znamenalo to, že môžem odísť z boja. Bez svojej magickej palice som nebol ani z polovice tak mocný mág. Presmeroval som jeden blesk z oblohy na zblúdeného murloca, ktorý už na mňa naťahoval jeho blanité ruky a vykliesnil som sa z davu bojujúcich elfov a mŕtvol.
Za mnou sa stále bojovalo. Začul som výkriky vojakov, ktorí plánovali zabiť veľkú korytnačku. Moja úloha bola jasná. Prebehnúť na druhý koniec Silvermoonu a informovať kráľa Haiggieo.
Pokojné ulice ani netušili, aký boj prebieha za rohom. Jediný zvuk, ktorý narúšal pokojné nočné ticho, bol dážď a občasné hromobitie. Priblížil som sa k trhovisku, ktoré bolo cez deň vždy rušné, no teraz v noci tu stáli len prázdne drevené stánky. Ich majitelia a tovar pokojne spali, alebo bojovali proti nagám. Nikto z nich si ráno určite nemyslel, že v noci budú bojovať o holé životy. Teraz som mal čas na premýšľanie. V hlave mi skrslo množstvo otázok, ktoré ma napadli už hore na hradbách. Prečo nagy zaútočili práve na Silvermoon? Ich domov ležal ďaleko na západe, za veľkým oceánom v Kalimdore. Museli preplávať celý oceán, aby zaútočili na Quelthalas. Krvaví elfovia neboli ich prirodzení nepriatelia. Ak sú historky pravdivé, tak Kael’thas je ich najvernejším spojencov. Prečo potom napadli Silvermoon? Zradil ich snáď Kael’thas a teraz sa prišli na jeho rode pomstiť? Nepomýlili si nás s temnými elfami, ich odvekými súpermi? Či začali dobýjať celý Lordearon? Potom musia byť vo všetkých mestách na pobreží. Začína nová vojna? Vojna proti nagom. Nestačilo pustošenie spôsobené Pohromou, teraz ešte aj tie odporné plazy z hlbín oceánu.
Moje myšlienky prerušilo vrčanie. Skôr ako som sa stihol skryť stál som tvárou v tvár jednému z nagijských vojenských zvierat. Drak praskavec vrčal a pozeral sa mi priamo do očí. Plaz veľkosti obrovského psa stál na štyroch nohách a pomaly vlnil šedým chvostom. Spamätal som sa s prekvapenia a uskočil za najbližší trhový stánok, keď plaz napol drobné plutvy pri čeľusti a vypľul smrteľný jed. Včas som sa skryl, ale plaz mi bol v pätách.
Opieral som sa o stánok a rozmýšľal nad zaklínadlom, ktoré by ho spoľahlivo usmrtilo, keď mi plaz sám vnukol nápad. Vypľuvol jed na stánok, za ktorým som sa skrýval. Jeho vrch sa rozpadol a mne do náručia spadla drevená tyč. Jej koniec zožieral prskavcov jed. Magická palica, dlhý kus dreva posilnený magickou esenciou, premenený na nástroj pre mágov. Tak je definová palica v príručke pre začiatočníkov. A to som práve držal v ruke. Stačilo len vysloviť niekoľko slov.
Odkotúľal som sa pod ďalší stánok, pretože útok praskavca, ktorý prišiel o niekoľko sekúnd môj starý stánok nevydržal. Jed praskavca na palici by mohol ako magická esencia postačiť. Povedal som niekoľko slov mágie a tyč so stánky, čo som držal v ruke jemne trhla. Nebola to síce palica, ktorý by používal normálny mág, ale môjmu účelu postačí.
Postavil som sa a praskavec si ma všimol. Drak praskavec prehľadával svoje vnútro, aby na mňa vyslal ďalšiu dávku jedu. Pevne som zovrel svoj nový nástroj v rukách a povedal niekoľko slov – Suio Ktru Werthuj Gos. Tieto magické slabiky vyvolávali základný útok, na ktorý bola palica zhotovená. Z konca, na ktorom bol praskavcov jed vyšľahla jasne zelenkastá tekutina a trafila praskavca do tváre. V okamihu mu jeho vlastný jed rozleptal tvár a lebku. Pochválil som sám seba za rýchle a bystré premýšľanie a pokračoval som v ceste.
Mohlo ma napadnúť, že praskavec sa nedostal tak hlboko do centra mesta sám. V upršanej tme predo mnou sa ozývali sykotavé zvuky. Jazyk nagov bol rovnako odporný ako jeho majitelia. Podľa rôznych druhov som rozoznal, že nagov je predo mnou minimálne päť. Neodvážil som sa to preskúmať bližšie. Jeden z hrubých hlasov mohol kľudne patriť kráľovskej stráži nagov, neskutočne veľkej potvore, proti ktorej by som sa nepostavil ani so svojou starou dobrou palicou Sunlight. Skúšať šťastie v boji s amatérsky vyrobenou palicou proti najsilnejšej nage a tlupe jeho priateľov by bola číra samovražda. Neostávalo mi nič iné ako prejsť druhou cestou a to popod hradby.
Chcel som sa jej vyhnúť, kvôli nedávnym skúsenostiam s padajúcimi hradbami. Už len kvôli tomu, ale teraz som mal nepríjemný pocit, že nagy sa dostali aj cez túto hradbu. Neznášam, keď mám pravdu.