Poviedka: Warcraft: Mágia Krvavých Elfov II (Tangorn)

Bicykle a športové vybavenie

Ak niekto chce vedieť ako dopadne útok nág na Silvermoon a či Tingoll nakoniec doručí správu o útoku kráľovi mesta tak mu práve prinášam odpovede na tieto otázky v druhom pokračovaní (dúfajme) dlhej série príbehov z úžasného sveta Warcraftu.

Prechádzal som popod vnútorné hradby, cez úzku uličky medzi domami remeselníkov. Bol som premoknutý na kosť a vedel som, že Silvermoon je v tomto okamihu asi preplnený nagami. Jediné, čo mi v túto otrasnú noc dodávalo určitý komfort bola moja nová palica domácej výroby, ktorá mi jemne svietila na cestu jedom draka praskavca. Bola to dvojsečná zbraň, videl som lepšie, ale lepšie by ma uvideli aj moji nepriatelia. Rozhodol som sa ale, že radšej sa postavím nagám v svetle ako na nich náhodou natrafiť v tme neozbrojený.
Rýchly plazivý pohyb. Schoval som sa za zárubňu jedného z domov, keď som ten zvuk začul. Z najbližšej uličky sa vyplazili dvaja veľkí nagijskí vojaci. Jeden z nich držal v rukách trojzubec, druhý zvieral v rukách elfskú ženu. Držal ju pod krkom a máchal s ňou ako so slamenou bábikou. Obaja mali naponáhlo, jeden z nich čuchal vzduch na okolí a asi ma zacítil, no za nimi sa ozvali nahnevané výkriky elfov. Elfka vykríkla. Nagovia sa vyplazila veľkou dierou v hradbách, ktorú som si až vtedy všimol.
Hoci som ju videl len na okamih, tak som spoznal, že naga držal pod krkom Seahoin, Kael’thasovú snúbenku. Jej nádherné plavé vlasy som si nemohol spliesť so žiadnou inou elfkou. Za nagijskými vojakmi sa hnala skupina vojakov. Mali vytasené meče a na ich tvárach bolo vidieť odhodlanie umrieť pre elfskú princeznú. Seahoin bola pre krvavým elfov ako symbol toho, za čo bojujú proti nepriateľom, za krásy svojej domoviny. Desiatky vojakov vbehli do diery za nagami kričiac Seahoinine meno. Z diery v hradbách im prichádzal ako odpoveď len krik elfskej princeznej a vrčanie nág. Na krátku chvíľu som chcel ísť s nimi, zachrániť princeznú z pazúrov tých morských oblúd, ale spomenul som si, že mám ísť varovať kráľa. V tomto momente mi pripadalo zbytočné to robiť, určite je už celé mesto vyburcované, no nebol som si úplne istý.
Zachrániť princeznú alebo varovať kráľa? Uvažoval som o tom len pol minúty, ale pripadalo mi to ako hodiny. Nakoniec som zvážil, že toľko vojakov dokáže poraziť pár nagijských vojakov a mal by som pokračovať v ceste. Neistý osudom Seahoin som dorazil pred Palác Ohnivej Krvi.
Palác Ohnivej Krvi bol najkrajšou, najväčšou a určite najslávnejšou budovou v celom Silvermoone. Zlato-červené kupoly sa majestátne vynímali i za svetla bleskov. Obrovské námestie pred Palácom bolo zaplnené krvavými elfami. Na chvíľu som si pomyslel, že som na nočnej vojenskej prehliadke. Kráľ Haiggieo stál v strede masy červených zbrojí a rozdával rozkazy svojím elitným vojakom. V prvých radách pred kráľom stáli lapači kúziel s ich mečmi vybavenými dvoma ostriami. Zelenkavé oči im svietili v očakávaní nasledujúceho boja. Za nimi stáli nastúpení lučistníci a vojaci.
„Pane, pane, nagy preborili západnú hradbu a Námestie Mesiaca…“ pribehol som ku kráľovi a oslovil som ho. Pozrel sa na mňa povýšeneckým pohľadom, ako na niečo, na čo stúpil na ulici. Nadvihol husté žlté obočie a povedal:
„Nevidíš, že tu máme pohotovosť?“
„Prepáčte Vaše Veličenstvo, ale kapitán Ruibilf ma poslal…“
Kráľ ma nenechal dohovoriť ale obrátil sa na jedného z liečiteľov:
„Tento elf meral dlhú cestu, postarajte sa o neho.“ povedal liečiteľovi s napoly otcovským a napoly výsmešným tónom.
Liečiteľ, Nua’fejl ako mi neskôr povedal, ma priateľsky chytil za rameno a odtiahol nabok od rady vojakov čakajúcich na kráľove rozkazy. Usadil ma na schody k Palácu Ohnivej Krvi a prikázal, aby som tam ostal pokiaľ ma kráľ nezavolá. On potom odišiel späť do zástupu.
Kráľ stál vzpriamene a ako pravý veliteľ rozdával vojakom príkazy, kto kde a s kým pôjde do útoku. Celé to strašne naťahoval, len aby to vyzeralo, že nad stratégiou boja rozmýšľal dlho a uvážlivo. Všetci v zástupe viseli na každom jeho slove, len niekoľko z nich sa tvárilo nervózne. To boli isto odporcovia kráľa. Počas niekoľkých minút kráľovej stratégie som pochopil, prečo má toľko odporcov. Tváril sa dôležito a rád ukazoval, že on je hlavou Silvermoonu, ale v skutočnosti nevedel o riadení mesta mnoho. Pôvodne bol kráľom jeho bratranec, pokiaľ ho sám Arthas nezabil pri útoku na Silvermoon. Voľba nového kráľa padla práve na Haiggieo. Vo svojej pýche si nedokázal pripustiť, že to bolo len kvôli tomu, že mnohí chceli Kael’thasa za kráľa, no v tej dobe bol mladý na trón. Preto zvolili jeho otca s presvedčením, že trón pripadne potom jeho synovi.
Znovuvybudovaný Quelthalas sa začal rozpadať, keď Kael’thas odišiel z ríše. Stále som odmietal veriť tomu, že by sa pridal k nagom, isté bolo, len to, že so sebou zobral polovicu nášho ľudu. Haiggieo v tom čase ukázal, že dokáže udržať krajinu pohromade a stále udržal blížiacu sa občiansku vojnu na uzde. Hlavne s pomocou Aliancie a vysokých elfov z okolitých menších kráľovstiev. V tejto krízovej situácii sa museli aj kráľovi odporcovia postaviť na jeho stranu. Nezhody medzi elfami by len posílili nepriateľa.
Kráľ rozpustil vojsko a sledoval svojich vojakov ako bežia do ničeného centra Silvermoonu splniť jeho rozkazy. Počkal kým neodišli z námestia aj posledné čarodejnice a vošiel do svojho paláca. Prechádzal okolo mňa na schodoch, ale nevenoval mi ani pohľad. Nechcel som ho otravovať, i keď nemal nič na práci. Priamy rozkaz kráľa by sa nikdy nemal porušiť len v krajnom prípade smrti a mne bolo na pozlátených schodoch do paláca celkom príjemne.
Občianska vojna v krajine nikdy nevypukla. Šepkalo sa o nej, ale nikdy k nej nedošlo. Kráľ v posledných rokoch získal na svoju stranu mnoho elfov a posílil svoje politické postavenie natoľko, aby ku podobným konfliktom nedošlo. Mal som nepríjemný vnútorný pocit, že nečakaný útok nagov naštrbí kráľovi dôveru, alebo aspoň zamieša politické machinácie Quelthalasu. Neznášam, keď sú moje vnútorné pocity vždy správne.
Malý kamienok topiaci sa v potôčiku vody stekajúcej zo schodov Paláca mi robil spoločnosť nasledujúcich dvadsať minút. Opieral som sa o svoju toxickú palicu a uvažoval, či nagy zabrali mesto, alebo ich krvaví elfovia zahnali. Sedieť tu bolo znervózňujúce. Nevedel som, čo sa robí. Keby aspoň niekto prišiel so správami. Pomyslel som si, že tu môžem sedieť ešte päť minút a potom pôjdem pohľadať Ciul’mena a ostatných mágov. Búrka prestala a takisto prestalo pršať.
Mohlo to znamenať len dve veci. Nagy si sú také isté víťazstvom, alebo krvaví elfovia obránili svoje hlavné mesto. Odpovede sa mi dostalo za okamih. Pred palác napochodovala elita vojska Silvermoonu. Vojaci povýšenecky vošli priamo do Paláca Ohnivej Krvi, ktorého brány sa im automaticky otvorili. Prechádzali popri mne bez jediného slova. Elf za elfom, väčšinou to boli lapači kúziel napochodovali do Paláca, asi na súkromnú audienciu s kráľom. Nemal som chuť sa s nimi rozprávať, pôsobili na mňa príliš chladne a určite by mi nepovedali viac ako pár sprostých narážok.
Z davu si ku mne sadla Hyil’mu, jedná z elfských čarodejníc, ktoré sa pri kráľových rozkazoch netvárili zrovna nadšene. Všimol som si, že na nej nevidno absolútne žiadne známky po boji. Jej šaty boli trochu mokré, ale inak neutrpeli žiadnu ujmu. Ani jeden z hrdých vojakov nebol v boji, aspoň podľa vzhľadu ich zbroje. V porovnaní so mnou vyzerali ako jarná záhrada. Tiekli zo mňa litre vody, ruky i celé telo som mal od blata a na nohaviciach som mal zaschnutú nagijskú krv.
„Prečo tu tak sedíš?“ spýtala sa ma Hyil’mu a na to, že práve prišla z boja znela celkom veselo.
„Rozkaz od kráľa.“ odvetil som sucho a predstavil si ako blbo to znelo jej.
„Hmm.“ Hyil’mu sa pousmiala. „Ty si nebojoval?“
„Robil som, čo som mohol. Nejaký murloc to len tak nerozchodí a praskavec okúsil svoju vlastnú medicínu.“ ukázal som jej palicu s trochou hrdosti.
„Tak poď do paláca.“ vstala a ťahala ma za rameno.
„Čo? Prečo by som mal?“ odvetil som zmätene a nechal ju, nech ma postaví na nohy.
„Kráľ povedal, že každý kto sa zúčastnil boja sa má dostaviť do siene Paláca.“
„Takže sme už vyhrali? Nagy sú preč?“ opýtal som sa neisto.
„Samozrejme. Po tom ako kráľ vydal rozkazy sme išli do centra. Ja som mala s ostatnými ísť do Leafinskej ulice. Keď sme tam prišli nagy práve odchádzali. Odišli úplne všetky, bez boja. Ani sme sa na nich nestačili krivo pozrieť a už sa aj odplazili zo Silvermoonu.“ Pripojili sme sa k davu smerujúcemu do paláca a Hyil’mu mi nadšene rozprávala ako videla nagy utekať.
„Prečo by zaútočili a potom len tak ušli?“
„Asi videli, že prichádzame.“ usmiala sa Hyil’mu a bolo vidno, že ju to vôbec netrápi. Z oboch strán na nás tlačili ostatní. Práve sme prešli cez bránu Paláca.
„Ty si tam nebola vtedy, keď spadla západná stena, nevidela si všetkých tých mŕtvych.“ povedal som, ale keď som videl ten vystrašený pohľad v jej očiach oľutoval som toho. Bola ešte mladšia ako ja, priameho boja sa nikdy nezúčastnila.
„Vie niekto, prečo nás tu kráľ zavolal?“ Ciul’men sa predral až k nám.
„Jeden z vojakov vravel, že mu to povedala Seahoin.“ odpovedala Hyil’mu.
„Ona to prežila?“
„Čo mala prežiť? Myslel som, že ostala v paláci.“ čudoval sa Ciul’men. Vošli sme do veľkej palácovej siene. Strop bol tak vysoko od podlahy, že by sa tu zmestil celý drak. Podopieralo ho množstvo zlatých stĺpov, ktoré zdobili ornamenty krvavo červenej farby. Na samom konci majestátnej siene sedel kráľ Haiggieo a s pohoršením sa pozeral na všetkých elfov, ktorí mu vošli do paláca.
Dostali sme sa na koniec celého davu. „Prepáčte, Vaše Veličenstvo.“ To bol hlas Seahoin. Bol veľmi tichý a roztrasený, ale akonáhle prehovorili tak všetci elfovia v siene stíchli. Ja Hyil’mu a Ciul’men sme sa predrali dopredu radu, aby sme videli do stredu siene. Stále tam Seahoin s dotrhanými šatmi, rozstrapatenými vlasmi a v tvári mala najustráchanejší výraz, aký som kedy videl. No jej slová sa ozývali v sieni a sám Haiggieo načúval každému jej slovu.
„Dovolila som si príliš veľa, keď som všetkých obyvateľov Silvermoonu zavolala na toto miesto.“ pokračovala Seahoin vyhýbajúc sa nazvať elfov Quelthalasu krvavými či vysokými. „Dnešná noc bola tragická pre mnohých z nás, preto by som rada uctila ich pamiatku minútou ticha.“
Každý v dave nervózne čakal, že Seahoin povie, prečo ich sem zavolala. Doslova jej viseli na perách, nečakali taký rýchly zvrat ako minúta ticha. Kráľ Haiggieo vyzeral zo všetkých najnervóznejší. Rozhodoval sa, či nechá všetkých vyhodiť zo sály, alebo bude naďalej počúvať Seahoin, ale elfská princezná, hoci mala roztrhané a zablatené šaty, bola stále prekrásna a kráľ od nej nemohol odtrhnúť oči.
Po chvíli ticha Seahoin opäť prehovorila:
„Dnes v noci ma nagy uniesli.“ z davu elfov obkolesujúcich princeznú a kráľovský trón niekoľko elfov jemne vykríklo. Ozvali sa nahnevané hlasy, ktoré preklínali nagy do dvadsiateho pokolenia. „Neviem, prečo ma uniesli a čo so mnou zamýšľali. V jednom momente ma nagijský vojak držal pod krkom, cítila som jeho hnusný dych a jeho prsty mocne zovierali moje hrdlo. Plazili sa so mnou von z mesta a ktovie kde ma chceli dotiahnuť, ak by ich vojaci generála Kielmnua nezastavili.“ pokračovala Seahoin a hlas sa jej triasol za každým slovom, ktoré povedala. Do popredia predstúpil krvavý elf, ktorý doteraz stál Seahoin po boku.
Generál Kielmnu hrdo vypäl hruď, keď Seahoin spomenula jeho meno. Tvrdé rysy jeho tváre sa sformovali do pyšného úsmevu a vychutnával si, ako na neho dav vyvaľuje oči.
„Vďaka mojej odvahe a odvahe mojich mužov sme vymanili Seahoin z pazúrov nagijských stráží…“ prehovoril hrdo Kielmnu.
„Ďakujem generál.“ prerušila ho Seahoin a sťažka vydýchla. Udalosti posledných hodín ju natoľko zmohli, že som sa čudoval, že stále stojí na nohách. „Keď som ostala bezmocná v rukách nagov dostala som víziu.“ povedala Seahoin najpodstatnejšiu informáciu, na akú mohol kráľ čakať.
Obyvateľstvo Silvermoonu prekvapene zhíklo. V momente vznikla vášnivá debata. Kráľa od vzrušenia skoro vystrelilo z trónu. Cuil’men do mňa vzrušene drgal a niečo sa mi snažil povedať, ale ja som ho nevnímal. Napäto som čakal, kým Seahoin všetkým oznámi o čom bola jej vízia.
Vízie Seahoin boli posvätné. Bola to práve ona, ktorá predpovedala opätovný návrat Plamennej Légie. Ona videla bitku u hory Hiyal týždne predtým ako k nej došlo. Všetky dôležité udalosti, čo sa za posledné roky stali Seahoin videla dopredu. Zo začiatku nik nebral jej vízie vážne, ale postupom času naberala na dôležitosti a kráľ sa riadil vždy tým, čo Seahoin videla. Niečo sa stane a bude sa to týkať aj krvavých elfov a Seahoin o tom vie viac ako ktokoľvek iný.
„Viem, prečo nagy zaútočili na Silvermoon.“ povedala Seahoin.
Kráľ sa mrvil na tróne a ústami naznačoval – Tak povedz!, ale nepreriekol ani slovo a čakal, čo Seahoin povie a to isté robil aj dav. Generál Kielmnu sa tváril pohoršene, akoby mu o vízii mala povedať, keď ju zachránil a takto nie je prvý, kto o nej počul.
„Illidan, vládca všetkých nág, temný elf a démon v jednej osobe vlastní artefakt. Guldanovu lebku. Pomocou tejto mocnej zbrane privolal z hlbín oceánov nagy, aby mu slúžili. Každým dňom z mora vyliezalo viac a viac beštii. Nagov, ktorých úloha sa stala jasná – vyvraždiť všetky pokolenia elfov. Temných, vysokých i krvavých elfov bez rozdielu, lebo to boli práve oni, kto vyhnal nagy do zabudnutia oceánu. Ale my budeme len vrch ľadovca. Našou smrťou vojsko nág len viac posíli a podarí sa im dobyť celý Lordearon. Prídu zas, smrteľnejší ako Horda a nenásytnejší ako Pohroma. Zničia všetko, čo im príde do cesty, naše lesy a mestá.“ Každé Seahoinine slovo sa zabodávalo do elfov. S každým slovom prichádzal väčší strach a beznádej. „Tento útok bol len začiatok. Opäť prídu. Zaútočia vo väčšom počte s lepšími zbraňami. Žiadny elf im neutečie.“
Nejaký elf vedľa mňa sa ustráchane spýtal: „Je to koniec?“ Vízia Seahoin znela ako definitívny verdikt nad rasou elfov. Akoby ich osudom bolo skončiť tak, ako bývalý kráľ. Jeho znetvorenú mŕtvolu pohodil Arthas svojim ghulom. Vzduch bol naplnený strachom.
„Existuje jediné riešenie, jediná záchrana.“ pokračovala Seahoin a pri slove záchrana, akoby vliala život späť do skamenených obyvateľov Silvermoonu. „Guldanova lebka vo vnútri samotného Illidana musí byť zničená. Niekto sa musí vypraviť ďaleko na sever do Northrendu, kde sa Illidan ukrýva, zničiť lebku a zastaviť tak nagy. Bez lebky sú bezmocní, Illidanova moc sa stratí a nagy sa vrátia späť do oceánu.“
Akoby opäť vyšlo slnko. Pre krvavých elfov to bolo akoby vyhraná vojna. Ak Seahoin vraví, že je stále nádej, tak sa netreba ničoho báť. Ja som zneistel. Kráľ prehovoril:
„Žiadaš ma, aby som vyslal do Northrendu armádu a zabil Illidana.“ povedal pomaly, akoby čítal text v neznámom jazyku.
„Urobte, čo uznáte za vhodné, kráľ.“ zašepkala Seahoin a sklopila zrak. To prirodzene znamenalo, že áno. Už dohovorila a nemá k tomu, čo povedať. Niektorí stále nespúšťali pohľad z elfskej princeznej, iní hľadeli na kráľa a očakávali jeho rozhodnutie.
„V prvom rade je potrebné opäť vybudovať mesto.“ poznamenal kráľ.
„Dovtedy nagy pripravia ďalší a silnejší útok.“ ozvali sa výkriky. „Nepočuli ste, čo povedala Seahoin?!“
„Zorganizovať výpravu potrvá týždne.“ oponoval kráľ.
„Dovoľte, aby som sa o to postaral.“ ponúkol sa Kielmnu. Kráľ sa na neho zmätene pozrel.
„Ja sa môžem postarať o dopravu.“ ohlásil sa ďalší elf.
„Loweip, staviteľ lodí.“ oznámil Vuicipe, kráľov poradca, ktorý stál vedľa trónu, keď videl, že kráľ ho Haiggieo nespoznáva.
„Ako rýchlo budete mať hotovú loď?“ spýtal sa ho Kielmnu.
„Už dnes na obed môže kotviť v prístave v plnej výbave.“ odpovedal Loweip.
„Do Northrendu? Viete, čo vás tam čaká?“ vykríkol kráľ, keď si uvedomil, že prípravy prebiehajú mimo neho. Skupina čarodejníc vrhla na neho nevraživé pohľady. Slová kráľa v tomto prípade nemali žiadnu váhu v porovnaní s víziou Seahoin. „Northrend je podľa posledných správ plný nemŕtvych a nág.“
„S nebezpečenstvom rátam, môj pane.“ uklonil sa Kielmnu, spokojný, že si sám odkusol vedúcu rolu v misii na záchranu elfskej rasy.
„Na túto výpravu budete potrebovať mnoho mužov. Nemôžem postrádať armádu, keď treba opraviť mesto a pripraviť sa na obranu pred ďalším útokom.“ namietal kráľ naďalej. Medzi elfami sa strhla vášnivá hádka. Jedny chceli zostať a pomôcť v oprave mesta a druhí chceli odísť zabiť Illidana, postaviť sa kráľovi a hlavne pokúsiť sa nájsť Keal’Thasa. Videli v tom šancu odísť a žiť voľne s pravým vodcom svojho ľudu. Ako som zistil, väčšina elfov zastávala názor odísť do Northrendu.
„Musíme vyraziť, čo najskôr. Nagy ušli z boja, čo znamená, že sa nás boja, musíme to rýchlo využiť.“ vyhŕklo zo mňa.
„Tingoll, mág zo Stormwindu.“ oznámil Vuicipe s pohŕdaním.
„Hej, ja nie som…“ okríkol som nahnevane kráľovho poradcu a Ciul’men ma pochvaľne tľapkal po ramene.
„To je správny postoj kamarát. Ideme s tebou.“ chválil ma spolu s Hyil’mu.
„Myslím, že by sme si to mali ešte rozmyslieť.“ No čo som povedal som nemohol zobrať späť. Prípravy na vojenskú výpravu do Northrendu boli v plnom prúde. Skoro každý ignoroval kráľove poznámky. Kielmnu sa dohadoval s Loweipom ohľadom lode a Qjiolj, kapitán stráží a generálova práva ruka vytváral zoznam ľudí, ktorí pôjdu do Northrendu nájsť a zlikvidovať Illidana.
Zlosť, ktorú nagy spôsobili nočným útokom poháňali všetkých dopredu. Až teraz som si všimol mnoho plačúcich elfov, ktorým nagy zabili blízkych. Uvedomil som si všetku smrť a utrpenie, ktoré spôsobili. Opäť som videl v hlave pár západnej hradby, domy a ich obyvateľov, ktoré pod sebou pochovala. Videl som nočný boj na Námestí Mesiaca, spomenul som si na strážneho, ktorého na hradbách zasiahol trojzubec. Vrela vo mne zlosť, ani neviem, ako som sa stihol zapísať do zoznamu vojakov na výpravu. Pod mojím menom boli aj Ciul’men a Hyil’mu. Vojaci vždy potrebovali, aby im mágovia kryli chrbát.
Z Paláca Plamennej Krvi nevyšli elfovia, ale vojaci odhodlaní ísť do Northrendu a položiť svoje životy na záchranu svojho mesta. Nasledujúce hodiny som príliš nevnímal. Zašiel som si domov po svoju magickú palicu Sunlight a moju toxickú palicu som odložil pod posteľ. Išiel som do prístavu, kde ma už čakala loď. Kielmnu naliehal, že odplávať musíme ešte dnes, vraj na moje naliehanie, ale ja som nepovedal viac ako tie dve vety.
Prechádzať Silvermoonom nebolo pre mňa nikdy také depresívne. Ulice mesta boli zničené a krvavé ako za čias Pohromy. Kedysi nádherné mestské parky teraz lemovali mŕtvoly nág, murlocov a elfov. Jemné tváre elfov boli pokryté jazvami a ležali v kalužiach krvi. Strašný pohľad, mŕtvoly zapáchali a zo Silvermoonu robili skôr bojové pole ako pýchu Quelthalasu. Bol som čiastočne rád, že odtiaľto odchádzam. Smrť a bolesť napĺňali vzduch ťaživou atmosférou, ktorú by som nezniesol.
Pri hradbách som prešiel okolo mŕtveho tela Huequla, astronóm včera v noci doplatil na hviezdy. Pri náraze blesku asi spadol z hradieb a celý sa dolámal. Mohol som to byť ja, minulú noc som mal veľké šťastie. Nechcel som myslieť na to, koľko priateľov môže byť medzi tými mŕtvymi telami, chcel som odísť zo Silvermoonu, aspoň na tak dlho, pokiaľ ho kráľ a jeho ľudia nevyčistia.
Loď, ktorú poskytol Loweip bola obrovská. Pomenoval ju Bloodwind a daroval ju na výpravu s radosťou s podmienkou, že bude jej kapitánom. Qjiolj stál pred vstupom na palubu a kontroloval, či prišiel každý člen výpravy. Mal som pocit, že sa tu zliezla polovica Silvermoonu. Niektorí na loď nakladali zásoby, iní behali sem a tam a zháňali veci, ktoré si zabudli, ďalší sa rozprávali medzi sebou a väčšinou hovorili o nagách či víziách Seahoin.
Elfská princezná sa rozhodla, že tiež pôjde do Northrendu. Hoci ju mnohí odhovárali, že je stále slabá po tom únose, nenechala sa odbiť. Na loď nastúpila v obyčajných sivastých šatách a na krku sa jej vynímal zelenkastý amulet. Stretol som aj kapitána Ruibilfa, ktorý ma povzbudil a pochválil. Mal nepekný hlboký zárez na pravej ruke, ale jeho entuziazmus sa trošku prelial aj do mňa.
Keď Qjiolj skončil bolo na palube 1254 krvavých elfov. Všetci sme boli pripravení na plavbu do Northrendu, dlhú chladnú plavbu, ktorá zaberie celé týždne. Vedeli sme, čo musíme urobiť. Nájsť Illidana a vytrhnúť z neho Guldanovu lebku a tak zachrániť elfskú rasu, Silvermoon a nádherné lesy Quelthalasu. Nemali sme čas sa rozlúčiť so svojimi blízkymi, nemali sme čas skoro na nič, len doniesť si základné potreby. Nesmeli sme mrhať časom, Seahoin nevedela, kedy presne príde ďalší nagijský útok. Mohli zaútočiť o tri dni, alebo o mesiac. Mohli sme len dúfať, že dorazíme do Northrendu skôr ako nagy vyhladia Silvermoon.
Kráľ pred našim odchodom poslal správu Aliancii, kde ich žiadal o vojenské posily. Najlepší vojaci z jeho armády odišli a on musel zabezpečiť krajinu pred napadnutím. Dúfal som, že Silvermoon nepadne, že sa vrátim a uvidím krásy lesov. Odchádzal som do svojej kajuty spolu Ciul’menom a počul som Loweip kričí:
„Zdvihnúť kotvy, vyrážame.“
Napadlo ma, či Loweip vie toľko o riadení lode ako o jej stavbe. Napadlo ma, či som si nezabudol zobrať náhradné ponožky. Či ma Qjiolj nenapísal na ten zoznam, keď som stratil vedomie. Či teraz kráľ zúri. Jediné, čo bolo isté, Silvermoon neuvidím dlhý čas a ktovie, či vôbec. Čaká nás Northrend a v ňom Illidan. Naposledy som sa pozrel z malého okienka na Silvermoon, na vzďalujúci sa obraz jeho malých veží a architektonických krás.

Tangorn

www.martinus.sk