Poviedka: Warcraft: Mágia Krvavých Elfov IV (Tangorn)

Zas sa vraciame na loď Bloodwind, kde pokračuje príbeh elfa Tingolla. Na loď zaútočili nagy a princezná Seahoin poprosila nášho hrdinu, aby ju doviedol za najvyšším mágom elfov, čo bude dosť problematické, keď všade naokolo hliadkujú Illidanovi poskokovia.

Išli sme po slizkých stopách. Pohybovali sme sa v tme opatrne, moja palica bola zhasnutá, aby sme nebudili zbytočnú pozornosť. Nevedeli sme, či je na palube len jedna naga, alebo ich je viac. Nikto z nás nepovedal ani slovo. Stačilo nám počuť iné zvuky.
Okrem búrky a hromov duneli podpalubím Bloodwind výkriky. Bolo ich mnoho, desiatky. Elfovia i elfky, nagijské syčanie a buchot o drevo niečím tupým. Akoby celá posádka Bloodwind kričala. Výkriky bolesti, behali mi zimomriavky po chrbte. Nevedel som, čo sa deje, čo sa deje s ostatnými a ani som si nechcel predstaviť. Opäť sa mi v mysli vybavil masaker v Silvermoone, nečakaný útok nagov.
Silný úder do môjho boku ma vytrhol zo strachu a vhodil do beznádeje. Obrovský nagijský vojak ma šľahol chvostom a ja som rozbil dvere jednej z kajút. Na sekundu som stratil vedomie, skončil som na podlahe s troskami dverí. Odvážil som sa pozrieť nahor ignorujúc tupú bolesť v boku. Nado mnou sa týčil nagijský vojak, jeho hruď bola ešte stále mokrá, asi práve vyliezol z vody. Vrazil do mňa obrovskú kopiju. Ak by som pri sebe nemal svoju palicu už by som bol mŕtvy. Zaprel som sa do nej a posunul sa kúsok vzad. Kopija len o milimetre minula moju hlavu a odsekla mi len niekoľko dlhým blond vlasov. Vojak udrel kopijou tak silno, že sa podlaha kajuty podo mnou prepadla a ja som skončil o poschodie nižšie.
Kašlal som a zle som videl. V kajute, do ktorej som spadol bola tma ako v rohu, ale neodvážil som sa rozsvietiť si palicu. Nagijský vojak mohol mať chuť zliezť dolu a dokončiť ma. Nepočul som ho. Asi si myslel, že som mŕtvy. Teraz som si spomenul na Seahoin, ktorá išla so mnou. Nevybral si teraz vojak ju na svoju kopiju? Stihla utiecť, keď ma odhodil? Nechcel som si predstavovať elfskú princeznú, ako je nabodnutá na nagijskú zbraň. Nie, to bola príliš depresívna predstava, už aj tak stačil všetok ten krik elfov naokolo.
S ťažkosťami som sa postavil na nohy. Opieral som sa o Sunlight a skúmal či nemám niečo zlomené. Asi som mal len pomliaždené rebrá, ale to liečiteľ spraví za chvíľu. Teraz sa budem len musieť opatrne hýbať. Len čo budem teraz robiť? Loď je teraz prakticky vo vlastníctve nagov, všetky tie výkriky bolesti. Naša výprava zlyhala. Zlyhali sme a teraz nás zabijú a potom zničia Silvermoon. Je koniec rasy krvavých elfov? Prežil vôbec ešte niekto na tejto lodi? V podpalubí bolo zrazu podozrivé ticho, akoby všetci, čo doteraz kričali boli už po smrti. Rozmýšľal som, či mi zostala nejaká nádej. Ak Seahoin vravela, že treba nájsť Mugreasa. Síce som si nevedel predstaviť, ako by nám hlavný mág mohol pomôcť, ale elfská princezná svoj ľud nikdy neklamala. Musím nájsť Mugreasa, alebo aspoň to čo z neho zostalo a možno nájdem aj Seahoin.
Sprievodcu na ceste mi robila len moja palica. S ňou v rukách som sa cítil aspoň trochu bezpečnejšie. Inak som cítil len strach a prázdnotu Bloodwind. Loď bola v jednom okamihu mŕtva. Tmu prerušili zelenomodré oči. Blikali a zakrádali sa v tme. Murloc si ma nevšimol len vďaka tomu, že môj zápach prebíjal iný. Murloci sa riadia výhradne čuchom a iné ich zmysly sú druhoradé. Snažil som sa čo najviac skrývať v tieňoch a obísť murloca, ktorý sa zohol k niečomu na zemi. Nebol sám, pred ním tam boli už ďalší dvaja. Nevydal som jediní zvuk a presúval sa pomaly okolo murlocov. Mľaskavo požierali mŕtvolu krvavého elfa, celé jeho telo bolo znetvorené od zubov a nagijských zbraní.
Murloci a nagy sa takto nesprávajú. Chovali sa ako nemŕtvi, žrali mŕtvoly a bezhlavo vraždili. Akoby ich niečo vyviedlo z kontroly, stali sa z nich neovládateľné monštrá. Môj názor len potvrdili kusy končatín rozhádzaných ďalej po chodbe. Mäso páchlo po rybacine. Kusy výpravy krvavých elfov sa všade váľali ako kusy odpadu. Bolo mi na zvracanie. Cákance krvi rozprskané po stenách dodávali temnej atmosfére ešte viac na drastickosti. Dvíhal sa mi žalúdok, keď som si pomyslel, kto mohli byť títo elfovia, moji priatelia. Všetci moji priatelia vlastne boli na tejto lodi. Pichlo ma pri srdci, prišla na mňa zvláštna úzkosť. Čo ak sú už všetci mŕtvi?
Ďalší krik. Už som, že som tu sám. Krik bol tlmený, akoby niekto osobe, ktorá ho vydávala zapchával ústa. Nerozmýšľal som, či narazím na nagy. Vrazil som do dverí, spoza ktorých krik vychádzal a ocitol som sa tvárou v tvár Nertuidovi. Krvavý elf sa na mňa pozeral ako na prízrak. Za ním stál liečiteľ Nua’fejl sa skláňal nad Jeollin a držal jej ruku na ústach, aby nekričala. Nertuid by stál s otvorenými ústami donekonečna, ak by sa Nua’fejl neobrátil a nezvrieskol na neho.
„Nertuid, ty idiot! Povedal som ti, aby si tie dvere zabarikádoval!“ liečiteľ bol neuveriteľne nahnevaný a na tvári mal zúfalý výraz.
Nertuid okolo mňa neohrabane prešiel a dvere podoprel drevenou kladou. Odskúšal ich a potom ich spevnil ešte jedným drevom. Nua’fejl mi nevenoval pozornosť, sústredil sa na Jeollin, ktorá mala v chrbte nepeknú hlbokú ranu. Zo zakrvaveného boku jej vytŕčali rebrá. Strašne kričala od bolesti a Nua’fejl mal viac práce s tým, aby jej zabránil kričať na plné hrdlo ako v jej ošetrovaní.
Ako tam Jeollin ležala a zmietala sa v ukrutnej bolesti, celý masaker, ktorý prebiehal na lodi mi pripadal ešte viac reálnejší. Kusy tiel, ktoré som našiel boli príliš neosobné, ale teraz, keď som videl jedného z mojich priateľov trpieť prestal som racionálne uvažovať. Civel som na dieru v jej boku a predstavoval som si ako skončím ja. Na lodi bolo mnoho nagov, ale neukázali sa mi. Niekto povedal, že najviac sa bojíte toho, čo nie je vidieť. Mal pravdu. Videl som, že Nertuid má tiež ten istý pocit ako ja. Potil sa a klepal, s pokrčenými kolenami sa opieral o stenu, ledva sa dokázal udržať na nohách. Nua’fejl jediný z nás nestratil rozvážnosť a plne sa venoval rane na Jeollinom boku.
„Čo tu robíš?“ povedal Nua’fejl a snažil sa zaceliť ranu, z ktorej neustále tiekla krv. Nedarilo sa mu, mäso sa za každým liečivým kúzlom, ktoré povedal rozleptalo a nedržalo pokope, určite to bol jed draka praskavca, ktorý ju tak poranil
„Ja…ja…ja som…“ začal som koktať a rozmýšľam som ako sa vôbec volám.
„Mal si utiecť.“ hlesol Nertuid.
V tom sa mi vybavila Seahoin a jej zúfalá prosba, aby sme našli Mugreasa. Áno, to tu robím, hľadám hlavného mága.
„Mal som nájsť Mugreasa…“ povedal som skoro šepkom.
„No tu nie je. Choď preč zadnými dverami, dostaneš sa ku schodom na vyššie poschodie.“ poradil mi nahnevane Nua’fejl.
Nagijský trojzubec vrazil do zabarikádovaných dverí. Všetkými v miestnosti trhlo. Nagy začali trieskať svojimi zbraňami a snažili sa dostať do miestnosti. Simultánne sme sa s Nertuidom roztriasli. Nagy syčivo kričali ako blížiaca sa zákerná smrť.
„Zmiznite! Ja sa musím o ňu postarať.“ Prikázal nám Nua’fejl. Neuvažoval som, či tam on zostane sám,a lebo nie. To ma vtedy vôbec nenapadlo. Vybehol som von zadnými dverami a Nertuid ma nasledoval. Našiel som schody a ocitol som sa na podlaží, z ktorého som pred chvíľou spadol dole. Predo mňou i za mnou bola tma prerušovaná len cákancami krvi. Nertuid mi v behu asi nestačil, alebo sa niekde stratil.
Výkrik Jeollin doletel až ku mne. Tentokrát vykríkla naplno. Prestal jej Nua’fejl zapchávať ústa, alebo zakričala od novej bolesti? Nagy sa už určite dostali k do zabarikádovanej miestnosti. Neveril som, že úzkosť, ktorú som pociťoval môže ešte narásť. Jediní živí elfovia, ktorých som stretol boli asi po smrti a ja som cítil, že ma čaká to isté. Nechajú ma trpieť ešte hodinu, dve, kým ma nájdu a dorazia?
Bezcieľne som blúdil po lodi Bloodwind. Spoločnosť mi robila len smrť, krv a nagijský sliz. Zabúdal som na krásy lesov a pomaly upadal do hlbokej depresie. Utekať sa javilo bezpredmetné, určite sú všade naokolo, mal som len šťastie, že som na nich ešte nenarazil. Mohlo to byť znamenie, že mám ešte žiť? Z kopy ďaľších mŕtvych tiel na mňa niekto potichu zvolal:
„Tingoll…Tingoll…“
Tul’kol stále žil. Pribehol som k nemu a vytiahol ho z hromady tiel. Bol prekvapivo ľahký. Odvliekol som ho ďalej od masakru a podoprel jeho hlavu o moje kolená. Až teraz som si všimol, že bol taký ľahký preto, lebo mal obidve nohy odtrhnuté od tela. Z miesta kde mali byť nohy mu trčali len ochabnuté cievy a kusy zaschnutého mäsa. Neviem ako dlho tu ležal, ale už takmer vykrvácal.
„Nagy…nagy nás…zaútočili.“ snažil sa mi povedať Tul’kol kašľajúc krv. Život z jeho hlasu sa vytrácal každou sekundou.
„Ja viem, priateľ.“ zašepkal som ukľudňujúco a snažil som sa potlačiť žiaľ. Tul’kol mi zovrel ruku všetkou silou, ktorú ešte v sebe mal a skoro nečujne povedal:
„Sľúb mi…sľúb, že Silvermoon…Quelthalas…že nepadne.“ Jeho posledné slová mi neustále zneli v hlave. Položil som jeho bezvládnu hlavu na podlahu a v starovekej elfštine som sa pomodlil nad jeho telom niekoľko modlitieb.
Kiež by som mal čas a možnosť ťa pochovať, priateľ môj. Bodaj by sme sa nikdy nevydali na túto plavbu, bodaj by nagy nikdy nezaútočili na Silvermoon. Preklínal som deň, kedy sa temní elfovia zmenili na tie ohavné bytosti. Naplnil ma hnev a smútok. Tul’kol bol mŕtvy a ja som túžil zabiť tých, ktorý mu to urobili. Zabiť všetky nagy na palube. Opäť som si uvedomil, že mám stále pri sebe Sunlight, moju magickú palicu. Bol som odhodlaný spáliť celú loď so sebou aj so všetkými nagami. Musím ísť von na palubu a tam povedať posledné zaklínadlo v mojom živote.
Pozrel som sa na kopu mŕtvych tiel. Nebola žiadna nádej. Mugreas bol jednou z mŕtvol. Tak nagy zabili aj hlavného mága krvavých elfov. Nádej sa stratila, neviem, čo Seahoin plánovala, ale ak mal byť Mugreas kľúčom k našej záchrane, tak sme odsúdení k záhube.
Zabrániť pádu Silvermoonu, to sa nedalo. Veľmi by som ti to chcel sľúbiť, Tul’kol, ale pravdepodobnosť, že sa odtiaľto dostanem živý je nulová. Naša výprava zlyhala. Jediné, čo ešte môžem je poslať Bloodwind aj s nagami do hlbín oceánu, kde patria. Tul’kol, Mugreas, určite aj Jeollin a Nua’fejl. Všetci mŕtvi a to boli len špičkou ľadovca.
Nazúrení som vyšiel na palubu. Búrka zmietala s palubou Bloodwind, celá bola klzká od dažďa, čo ju neustále bombardoval. V priebehu pár sekúnd som bol úplne mokrý. Na palube nebol nikto okrem mňa, nevidel som nikoho živého.
Vtákovec vyletel nad palubu z boku lode, kde som ho predtým nevidel. Tenký lietajúci plaz bojoval som silným vetrom, aby sa udržal vo vzduchu Napínal kožené blany na krídlach a mykal tenkým modrým chvostom, aby sa nejako ukorigoval. Napriek problémom, ktoré mal s balanciou sa opovážil na mňa zaútočiť. Vychrstol kus zelenej tekutiny, ktorý pristál na palube vedľa mňa. Drevo tekutina prežralo a v palube zostala len prázdna diera. Všetky tieto nagijské beštie pľujú kyselinu?
Ferie, thusm, mefla, kasps. Z palice vyšľahla ohnivá guľa úctyhodnej veľkosti. Vtákovec nestačil zmeniť svoju pozíciu aj vďaka silnému vetru a guľa ho trafila. Zmenil sa na tlejúcu kopu popola, ktorá našla svoje miesto vo vlnách oceánu. Už ma nič nebude rušiť.
Vyšiel som na najvyššie miesto paluby ku kormidlu. Na ňom visel mŕtvy kapitán lode Loweip. Kormidlo ho prepichlo na viacerých častiach tela, nepochybne k jeho smrti prispeli nagy. Bol to otrasný pohľad, ale dnes som zažil aj horšie veci. Mysľou mi preblesklo telo Tul’kola, beznohé a celé krvavé. Jeho krv mi z rúk pomaly zmýval dážď a ja som sa pripravil na náročné zaklínadlo. Bol som niekoľko sekúnd pred jeho vyrieknutím, keď som na palube zaregistroval pohyb.
Najprv som si myslel, že to bude ďalšia naga, ale nepohybovala sa plazivo. Keď sa viac priblížila, bolo jasné, že je to elfka. Dlhé blond vlasy boli jasným znakom. Priblížila sa natoľko, že som jej videl do tváre. Seahoin. Ako je možné, že to prežila? Bola veľmi vystrašená, ale akoby udalosti, čo sa tu diali príliš nevnímala. Zdalo sa, že sa bojí o niečo iné ako o svoj život, možno Silvermoon.
„Kde je Mugreas?“ bola prvá vec, ktorú mi povedala.
„Mŕtvy.“ povedal som ticho.
V Seahoininých očiach sa zjavilo zúfalstvo. „Určite? Videl si ho?“
„Nagy ho roztrhali.“
Seahoin uvažovala. Premýšľala tak urputne, že ma jej mozgové závity začali páliť v mysli. Napokon sa jej na tvári usadil výraz typu – Nech už bude ako bude…
„Musíš si zobrať tento artefakt.“ Zložila si z krku zeleno-čierny drahokam a zavesila ho mne okolo krku.
„Ale, čo, prečo?“ pýtal som sa nechápavo.
„Počúvaj ma veľmi pozorne.“ povedala Seahoin ukľudňujúcim hlasom. To čo sa chystala povedať myslela smrteľne vážne. „Musíš nájsť Illidana. Musíš. Si naša posledná nádej.“
Jej slová mi rezonovali v hlave. Teraz, keď som sa chystal so všetkým skončiť, mi elfská princezná povie, že som posledná nádej svojho ľudu. Môj postoj sa opäť raz zmenil. Nájsť Illidana mi pripadalo rovnako dôležité, ako na začiatku výpravu. Ale aké mám šance sám proti Northrendu obrnenom nepriateľmi? Prezrel som si drahokam na krku. Sálalo z neho niečo upokojujúce. Cítil som sa tak dobre, ako noc predtým, ako na nás zaútočili nagy.
Pri pohľade na drahokam som zabudol na Seahoin. Už nestála pri mne. Bola na kraji paluby, pri zábradlí. Bez jediného slova, bez jediného výkriku skočila do oceánu. Bolo to také neuveriteľne zúfalé, že sa môj krik: „Nieeee!“ ozýval ešte dlho potom ako Seahoin skončila vo vlnách oceánu, nevedel som sa z toho spamätať. Prečo skočila dolu? Ak som bol jediná nádej, nemala sa držať pri mne? Elfská princezná, krásna Seahoin…
Hrubé kvílenie, odporný zvuk vychádzajúci z hlbín oceánu. Vo výbuchu slanej vody vyšiel z oceánu obrovský drak. Videl som mu len modrastú hlavu a dlhý krk. Vodný wyrm. Nevedel som, že nagy majú moc nad takými bytosťami. V nemom úžase som sledoval ako wyrm napol blanité laloky za hlavou a vydal ďalšie kvílenie. Otvoril papuľu plnú ostrých zubov a zakusol sa do Bloodwind. Loď sa zlomila na dve polovice ako špáratko. Toto bol koniec lode Bloodwind a všetkých elfov v jej podpalubí. Mňa wyrm odmrštil do oceánu, kde pred chvíľou skončila Seahoin. Vo svetle bleskom, praskote lode Bloodwind a majestátnom kvílení vodného wyrma sa spadol do oceánu. Zlyhali sme.

Tangorn