Cursed Mountain

Bicykle a športové vybavenie

Vrch Chomolonzo bol odjakživa posvätný, považovaný za miesto, kde tancuje samotná bohyňa. Každý, kto naň chce v rámci púte vystúpiť, musí dvanásť krát pešo prejsť okolo základne hory a splniť všetky ostatné posvätné kóry, aby mohol vôbec začať výstup. Jeden človek, istý Európan, nedal na naše slová a vydal sa na cestu bez uzmierenia sa s bohyňou. Teraz za jeho ignorantstvo všetci tvrdo zaplatíme…

Výrobca: Sproing Interactive, Deep Silver Vienna, Rabcat, Immersive Games, Perspective Studios
Distribútor: Deep Silver
Dátum vydania v EU: 5. február 2010
Žáner: hororová adventúra
ESRB rating: M (dospelí 17+)
Webstránka: http://cursedmountain.deepsilver.com/
Minimálne požiadavky: OS Win XP, procesor Intel Pentium IV 3.2GHz, grafická karta GeForce 6800GT / ATI Radeon X1650 s 256 MB VRAM a podporou Shader Model 3.0, 1GB RAM, 8GB miesta na HDD, zvukovú kartu kompatibilnú s DirectX 9.0c, DVD-ROM mechaniku, myš, klávesnica

Lezecký denník, deň 1 – opustené mesto
Ako každý výstup, aj tento som sa rozhodol zaznamenať na môj všadeprítomný kazetový záznamník. A ako každý nový záznam, aj tento začnem svojím menom. Volám sa Eric Simmons a prišiel som sem, na úpätie Himalájskych hôr, aby som našiel svojho mladšieho brata Franka, o ktorom už dlhšiu dobu nemám žiadne správy. Rozhodol som sa svoje pátranie začať v meste, z ktorého dal o sebe vedieť naposledy.

Je to zvláštne, ale nikto ma nechcel do tohto mesta, ktorého názov ani neviem zopakovať, odviezť. Napriek tomu, že žijeme v moderných časoch roku 1980, všetci domáci veria v nejaké hlúpe povery o duchoch a musel som vysoliť nemalé peniaze vodičovi, aby ma zaviezol aspoň po bránu tohto mesta, rozkladajúce sa na úpätí hory Chomolonzo, na ktorú sa mal Frank vydať…

Mesto je skutočne opustené, nikde ani živej duše. Začínam sa cítiť nepríjemne, veľmi nepríjemne, akoby ma stále niekto (alebo niečo) z diaľky pozoroval. Na atmosfére nepridáva ani všadeprítomný smrad zhnitého jedla a narýchlo opustených príbytkov. Dokonca ani len nepochovali svojich mŕtvych, tak sa ponáhľali preč z tohto miesta. Čo mohlo v toľkých ľuďoch vyvolať paniku takýchto rozmerov?

Odrazu niekde vedľa čosi zašuchotalo! Otočil som sa, ale nikde nikto. Striaslo ma. Našťastie som si do batohu pribalil rezervné trenírky, takže som pripravený naozaj na každú situáciu. Začína sa zmrákať a stále som nikam nepokročil, len pobieham prázdnymi ulicami, leziem po rebríkoch, preskakujem strechy… nebyť tej ohavnej atmosféry začal by som sa aj nudiť. Takto len čakám, z ktorého kúta na mňa niekto vyskočí…

Lezecký denník, deň 2 – stretnutie
Zbadal som to! Vyzeralo to ako človek, ale nebol to človek. Teda aspoň nie živý, súdiac podľa rozkladajúceho sa zovňajšku. Iba tam tak stál a potom kamsi zmizol. Šiel som za ním, ale nenašiel som ho. Celou cestou nachádzam v obydliach rôzne denníky, niektoré dokonca patria Frankovi. Dozvedám sa čo-to o miestnych pomeroch. Všetci sa boja duchov. Ja na nich našťastie neverím.

Zaútočil na mňa prízrak! V tom sa odkiaľsi zjavil akýsi vyschnutý dedo a začal okolo seba rozhadzovať rukami, čo ducha úplne odrovnalo. Bolo to zaujímavé a čo bolo ešte lepšie, tento mních ma naučil vidieť svet prostredníctvom tretieho oka. Ním dokážem vidieť skryté symboly a prízraky, ale cítim sa vtedy ako keby som bol niekde v okolí Tichého Kopca a nie uprostred Himalájí. Dedo ako prišiel, tak odišiel. Pred tým mi ešte prezradil, že svojím očarovaným lezeckým čakanom môžem prízrak zraniť, či dokonca zabiť, pokiaľ ho zaženiem späť do toho ich tibetského pekla nejakými haky-bakmi, ktoré musím vyslať smerom k duchovi . Už sa teším…

Lezecký denník, deň 3 – vzhúru do oblak!
Začínam byť unavený. To ticho okolo je ubíjajúce a ani vyhliadka na okolité hory mi neprináša dostatočné zadosťučinenie. Zároveň mám pocit, akoby niekto dopredu určil môj osud. Hoci som tu po prvý krát v živote, vždy viem, kam mám ísť, alebo čo mám urobiť. Neustále šlapem vyššie a vyššie, prechádzam úzkymi horskými chodníčkami, no čo je zaujímavé, nemôžem spadnúť. Dnes ráno som sa postavil na samý kraj a nazrel dole, chcel som urobiť ďalší krok, ale akási sila ma zadržala takže sa nemusím báť, že by som pri mojom výstupe spadol dole a nebodaj sa zranil. Ktovie… možno ma chránia tie tibetské mantry, ktoré ma donútil šofér pol dňa odriekať, inak by ma vôbec nebol ochotný odviezť aspoň k spomínanej bráne mesta, ktoré som už dávno nechal za sebou (respektíve pod sebou).

Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko, aj na smrť. Je to pravda. Okolie mi už vôbec nepripadá také desivé a znenazdajky sa zjavujúci duchovia ma len málokedy prekvapia. Zvyčajne sa s nimi vysporiadam bez väčších problémov. Odkedy som našiel k môjmu krompáčiku čarovnú násadku, ktorá mi dovoľuje strieľať po nich akúsi energiu, zvládam tieto zabudnuté duše existujúce v dimenzii medzi Zemou, Nirvanou a budhistickým peklom, ľavou zadnou. Dokonca som zistil, že keď ich zaženiem späť do pekla spôsobom, aký mi prezradil ten mních, posilní ma to a akoby sa mi o čosi lepšie hojili rany. Síce je to náročnejšie na moje ruky, všetko to čarovanie a tak, ale načo si kaziť moju peknú zbierku vonných tyčiniek?

Starý mních ma totiž upozornil, že ich vôňa mi obnoví sily a zahojí všetky rany, ak ich použijem v oltári ich bohyne. Tie sú síce na každom kroku, ale ignorujem ich. Som predsa erudovaný Európsky horolezec, ktorý si vie poradiť s pár mŕtvymi roľníkmi veľmi jednoducho.

Lezecký denník, deň 4 – obluda
Konečne som sa stretol so starenou, ktorá mi mala pomôcť, ale tá stará vražda ma miesto toho nadrogovala a zhodila do jamy, ktorá je nejakým ich rituálnym pohrebiskom. Netuším, ako som mohol prežiť, ale našťastie nemám nič zlomené. Mám sto chutí chytiť tú starú pod krk a spraviť jej to isté. Zlosť si okamžite vybíjam na skupinke duchov, ktorí na seba nenechávajú dlho čakať.

A tak, menší reštart, znova musím stúpať hore, aby som sa dostal tam, kde som už raz bol a odtiaľ znova len vyššie a vyššie. Spestrením na mojej ceste bolo stretnutie sa s lietajúcou obludou, ktorá si regenerovala svoje sily z troch stĺpov vytesaných do tvaru nejakého supoidného vtáka. Ale ani tá ma nedokázala na dlho zdržať a tak už čoskoro som znova pokračoval v mojej ceste….

Lezecký denník, deň 5 – stále nič
To neustále chodenie je strašné, cítim sa ako turista, svoj lezecký čakan som použil na lezenie asi iba raz. (A to som, prosím pekne, najlepší horolezec svojich čias. Taká potupa.) Inak je tento spomínaný nástroj dobrý len na duchov. Spočiatku som mal obavu, ako do svojho batohu napchám všetky tie predmety a zbrane, ktoré cestou za Frankom nájdem. Obavy boli zbytočné, lebo nič ďalšie som nenašiel. Cestou rozbíjam všetky hlinené vázy ktoré nájdem, ale jediné čo v nich je, sú vonné tyčinky. Už ich mám asi päťdesiat… ľutujem, že tento výstup musím absolvovať sám, keby sme mohli byť viacerí, mohli sme si aspoň cestu spríjemniť hrou, kto nazbiera viac tyčiniek. Alebo by sme si ich mohli vymieňať, zafarbovať a tak… Ďalšou zaujímavou vecou je, že nachádzam Frankove zápisky všade, kam prídem. Keď som našiel jeho prvý diár, myslel som si, že som uňho doma. Ale… žeby bol taký sklerotik a pravidelne si zabúdal svoje zápisky celou cestou na posvätný Chomolonzo? Alebo je to nejaký druh značiek, ktorý ma má upokojiť, že som na správnej ceste? Ale veď iná tu ani neexistuje! Som zmätený. Možno je to tým riedkym vzduchom, ktorý je pre túto nadmorskú výšku prirodzený.

Podaril sa mi však ďalší objav – vždy, keď si prečítam niektoré z proroctiev starej Jomo Memno (alebo ako sa tá zošúverená vychrtlina volá), cítim nárast životnej energie, akoby do mňa vliala nový život. Celkovo je týchto proroctiev deväť. Prvé som asi prehliadol ešte niekde v meste, ďalšie však už zbieram poctivo. Veď prečo si nepomôcť, navyše keď Budha mi je naklonený a sám mi osvetľuje všetko, čo si mám všimnúť a použiť vo svoj prospech. Bol by som skutočne hlúpy, keby som to všetko nechal tak.
Lezecký denník, deň 6 – kláštor
Dnes som sa dostal do kláštora, kde som opäť stretol môjho záchrancu, ktorý ma – ako inak – zas a znova zachránil. Vysvetlil mi zase niečo viac o mne, o celom tom humbuku okolo znovu nájdenej múdrosti Tibetských mníchov, kliatbe, proroctve a ako do toho celého pasuje môj brat. Bolo už aj na čase, nakoľko sa mi začal zjavovať jeho duch prosiaci svojho veľkého brata o pomoc… už by som sa aj vrátil domov, pretože je tu zima, mám deravú fusaklu a fakt ma to tu nebaví, nuž ale brat je brat, druhého nemám, takže by sa patrilo ísť ho zachrániť. Navyše mi začína dochádzať páska do môjho rekordéra, takže končím a nechám si zvyšok pásky na záznam niečoho zaujímavého. Ak vôbec ešte cestou narazím na niečo, čo by stálo za záznam. Možno áno, možno nie, snáď len Budha vie………

Plusy
+ celkom inovatívny príbeh
+ spočiatku naozaj nepríjemná, mrazivá atmosféra
+ na Wii môže byť kreslenie znakov celkom zábavné

Mínusy
– monotónnosť
– nízka náročnosť
– nie je dôvod hrať hru viac krát
– na dnešné pomery slabá grafika

Celkové hodnotenie: 50%
Hru sa oplatí hrať na konzole Wii, pre ktorú bola pôvodne vyvinutá. Ak chcete zmenu prostredia a celkom dobrý príbeh, môžete dať Prekliatemu kopcu šancu, inak radšej oprášte staré klasiky ako Silent Hill, Nosferatu: Malakiho hněv alebo niečo podobné.

 

Na portáli Slovenciny.com pôsobí od roku 2010. Okrem administrácie portálu sa vo voľnom čase snaží prekladať hry do slovenčiny. Medzi obľúbené štýly hier partria RPG, FPS, survival horory a stratégie.