Poviedka: Warcraft: Mágia Krvavých Elfov III (Tangorn)

Tretia časť série príbehov zo sveta Warcraftu tri odhalí plavbu krvavých elfov do Northrendu, priblíži vám, prečo sa vlastne 1254 vybralo do najnehostinejšieho miesta na sveta, ich pocity a taktiež slizké zlo, ktoré sa im pokúša zabrániť v ceste k Illidanovi.

Viac ako tisíc dvesto krvavých elfov. Stovky elfov, ktorí stratili v útoku nág na Silvermoon svojich blízkych. Všetkým v zelených očiach pulzoval hlad po mágii a pomste. Pomste, v ktorej zasadíme Illidanovi osudnú ranu a zachránime tak náš rodný Quelthalas a možno aj celý Azeroth pred zkázou.
Plavili sme sa už niekoľko týždňov. Vlny Veľkého oceánu s nami dennodenne lomcovali, ale Loweipova loď bola veľmi dobre stavaná. Na jej palube sa viezla jedna z najväčších armád krvavých elfov, aká kedy opustila Silvermoon. Bolo nás tak veľa, boli sme takí odhodlaní ísť až do ďalekého Northrendu.
„Je zima.“ zatriasol som sa a obmotal som sa plášťom.
„Bude ešte horšie.“ odpovedal mi Kuestu, náš navigátor a kartograf. „Northrend je najchladnejšie miesto na oboch kontinentoch. Dobre, že sme si zobrali toľko kožušín.“
„Možno ich nie je dosť.“ povedal vodca celej výpravy Kielmnu a zahanbene sa zahľadel do drevenej palube lode Bloodwind.
„Ako to myslíš, že nie je dosť?“ zvolal som trochu hlasnejšie. Niekoľko elfov, ktorí sa len tak potĺkali po palube sa otočilo a podozrievavo sa na nás pozeralo. Neustále fúkal studený vietor a každé ráno, čo som vyšiel na palubu bol vzduch chladnejší. Stíšil som hlas, aby som sa vyhol otravným pohľadom. „To nemyslíš vážne, generál.“ zašepkal som.
„V tom všetkom zhone som nemyslel úplne na všetko.“ oboril sa na mňa Kielmnu napoly nahnevane, napoly ospravedlňujúco.
Kuestu sa radšej nevyjadroval, obaja sme sa odvrátili od generála. Vedeli sme, čo si ten druhý myslí. Ak nemáme dostatok kožušín, či iného teplého materiálu, tak v Northrende zamrzneme ešte pred prvým stretnutím sa nagami. Nemôžu sa to dozvedieť ostatní. Spoľahol som sa na Kuestua, že to nikomu nepovie, generál by sa asi ťažko zmienil o svojej chybe druhým. Zvlášť, keď na Bloodwind panovala taká pochmúrna atmosféra, čím viac teplota klesala, tým viac klesala aj nálada krvavých elfov. Ľutoval som, že Kielmnu bol hlavou tejto misie, obyčajný nafúkaný dôstojník, ktorý ide len za slávou.
Ak by sa to dozvedeli ostatní, nechcem ani pomyslieť, na to, čo by nastalo. Nízka teplota nebola náš jediný problém. Cítili sme, že oceánu chýba mágia, po ktorej každý z nás tak dychtil. Odkedy sme opustili Silvermoon chýbala nám. Každý chcel, čo najrýchlejšie doraziť do Northrendu. Aj keď sú tam nagy a nemŕtvi, je tam aj mnoho surovej mágie, vďaka ktorej tam prežili také bytosti ako ľadové wyrmy, obrovské draky, ktorým namiesto krvi prúdi v žilách ľad. To je možné, len vďaka mágii.
„Idem si dať radšej večeru.“ Zahlásil som a opustil som kapitána a kartografa a vydal sa do lodnej kuchyne.
Bloodwind sa zmietala viac ako obvykle. Niekoľkí elfovia sťahovali plachty majestátnej lode a Loweip, staviteľ lode a zároveň jej kapitán kričal:
„Blíži sa búrka, všetci do podpalubia. Toto bude brutálna plavba.“ Ani vtedy nevedel akú má pravdu. Spolu so mnou zaliezli do podpalubia všetci, okrem členov posádky. Ja som sa v lodiach nevyznal, len v mágii. Nezaujímalo ma nič iné ako palica v ruke a niekoľko nág, do ktorých to môžem napáliť.
V jednej chodieb som narazil na Tul’kola. Odkedy prežil útok na hradby Silvermoonu bol väčšinou tichý a zakríknutý. Ani som sa mu nedivil, aj ja som to niesol ťažko a to mi nikto pri nagijskom útoku neumrel.
„Ideš do kuchyne, Tingoll?“ spýtal sa ma smutne.
„Poď som mnou Tul’kol, dáme si nejakú Jlohuzovu kreáciu, bude ti lepšie.“ Povedal som priateľsky, keď som videl výraz na jeho tvári. Plavbu po mori mu veru nepôsobila dobre. Pri myšlienke na jedlo sa na chvíľu zarazil, ale potom súhlasil, že pôjde so mnou.
„Daj nám špecialitu dňa.“ snažil som sa udržať si dobrú náladu, keď som oslovil Jlohuza, nášho lodného kuchára. Bolo zbytočné si od neho pýtať niečo iné ako meilias, jednoduchú kašu z rýb, pšenice a každej zeleniny, ktorá sa na palube dala nájsť. Nič iné nedokázal uvariť. Za kuchára ho vymenoval Kielmnu, úplne nezmyselne, keďže Jlohuz bol jeden z najlepších elfských kováčov. Počas noci vyrábal zbrane proti nagom a cez deň varil lodnej posádke.
„Hodím ti do toho tú krysu, čo mi dnes skapala?“ opáčil Jlohuz a hodil mi na tanier naberačku povestného meilias. To isté urobil aj Tul’kolovi, ktorý sa pri pohľade na šedo-červenú masu zatváril znechutene, ale napriek tomu, keď si sadol k stolu, tak sa do meiliasu s vervou pustil.
Sadli sme si vedľa mojich priateľov mágov. Cuil’men a Hyil’mu bojovali so svojou večerou a rozprávali sa o stromoch.
„Mallorny sú už určite pokryté červeno zlatým lístím.“ povedal Cuil’men a zasnívane sa zahľadel do svojho taniera.
„Už je to nejaká doba, čo sme opustili Silvermoon.“ podotkol Tul’kol.
„Viem, počúvajte ma. Musím vám niečo povedať.“ Prisunul som sa bližšie k stolu, aby ma počuli len oni.
„Práve teraz, keď si Cuil’men vylieva srdce?“ zasmiala sa Hyil’mu a pustila svoju lyžičku a tiež sa prisunula bližšie.
„Podľa Kuestu budeme ani nie za dva dni plavby v Northrende.“ začal som ignorujúc, či Cuil’men skončil svoju prírodnú prednášku.
„Ale to je iba dobré, nie? Čím skôr to tam vybavíme, tým skôr sa môžeme vrátiť do Silvermoonu.“ nenechal ma dokončiť Cuil’men.
„Chvíľu ma počúvaj. Asi nemáme dosť zásob na celú cestu.“
„Ako to myslíš, že nemáme?“ spýtal sa Tul’kol trochu vyvedený z miery.
„Ten idiot Kielmnu nezobral dosť kožušín a ktovie, či máme vôbec dosť zásob jedla.“ zamyslel som sa.
Cuil’men naprázdno prehltol. Hyil’mu sa zatvárila akoby zrušili Vianoce a Tul’kol len vycivene hľadel.
„Vie to ešte niekto?“ bola zvedavá Hyil’mu.
„Len ja a Kuestu. Generál nám verí, odkedy mu kapitán Ruibilf povedal o našich činoch v boji o Silvermoon. Teraz si myslí, že sme jeho verné psy ako Qjiolj.“ Prevrátil som očami a pomyslel si na vojenského kapitána, ktorý bol generálovi Kielmnu vždy v pätách.
„Mali by sme to ísť oznámiť Mugreasovi.“ navrhol Cuil’men.
„Skôr ako sa to rozkríkne po lodi a nastane vzbura.“ pridala sa Hyil’mu. „Elfovia majú hlad, hlad po mágii. Aj vy ho cítite.“ zatriasla sa. „Ak zistia, že zásoby nie sú pre všetkých môže to spôsobiť masaker.“
Všetci sme sa rozhliadli po jedálni. Krvaví elfovia si vychutnávali večeru a veselo sa rozprávali o domove, o svojich rodinách a robili si žarty. Ak by sa k nim niečo donieslo atmosféra by sa zmenila v priebehu sekundy. Do Bloodwind udrela silná vlna. Chytil som sa stola, aby som sa neprevrátil z lavice, na ktorej som sedel. Rozhovory na chvíľu utíchli. Všetci načúvali, či nepríde ďalšia vlna. Keď loď vydržala v relatívnom kľude debaty sa zas rozbehli.
„Tingoll, choď do lodného skladiska a zisti koľko zásob máme. Ja sa pokúsim nájsť Mugreasa. On určite bude vedieť čo robiť.“ povedal Cuil’men, keď si bol istý, že nás nikto nezačuje.
Mugreas bol hlavný mág krvavých elfov. Medzi mágmi na lodi mal najväčší rešpekt a poslúchli sme ho skôr ako generála Kielmnu. Vzbudzoval úctu i u všetkých ostatných a dalo by sa povedať, že on bol naším vojenským vodcov za chrbtom generála.
„Idem.“ povedal som a vstal som od stola. Ani som netušil, že to bolo moje posledné slovo Hyil’mu, ktorá sa na mňa usmiala. Tul’kol a Cuil’men prikývli hlavou a ja som odišiel naprieč celou loďou do skladiska. Netušil som, že to bolo naposledy, čo som videl ich tváre. To bolo naposledy, čo som počul radostný spev elfov. Veurralat na mňa zvolal pomedzi to ako spieval Goldenwood a spolu s ostatnými jeho priateľmi na mňa vylial zvyšky alkoholickej tekutiny, ktorú mali v pohároch.
Dlhou cestou do podpalubia lode som premýšľal. Ako môže Mugreas zmeniť stav našich zásob? Keď sa to dozvie jediné rozumné riešenie bude vrátiť sa naspäť. Kielmnu bude určite protestovať, ale väčšina sa určite pridá na stranu hlavného mága. Ale keď sa vrátime naša výprava bude zbytočná. Nagy zaútočia v plnej sile a krvaví elfovia budú bezmocní ich zastaviť, naša jediná nádej bolo zabiť Illidana. Mohli by sme doraziť do Northrendu a polovicu z nás nechať starať sa o zháňanie zásob, zatiaľ čo ostatní pôjdu loviť Illidana?
„Čo potrebuješ?“ vyzvedala Jeollin. Mala nočnú smenu pri stráži skladiska. V podstate nikto nepredpokladal, že by skladisko bolo nutné strážiť proti krádeži, ale vždy bolo zvykom strážiť skladiská, tak Qjiolj vybral na túto nudnú úlohu Jeollin.
„Len si skontrolovať stavy zásob.“ povedal som ľahostajne.
„Ako chceš.“ mávla rukou Jeollin. „Myslela som, že ma prišiel niekto pozrieť. Nevieš si predstaviť, čo to je. Sedieť tu pol dňa a pozerať sa na kopu bední.“
„Tentoraz som tu len kvôli zásobám.“ usmial som na Jeollin a vstúpil do úzkych chodbičiek lemovaných bedňami.
Bloodwind lomcovala veľmi silná búrka. Ak by chodby neboli také úzke a krabice ma nepodopierali z obidvoch strán tak by som spadol na zem. Vonku zúrila strašná búrka, aspoň čo som mohlo posúdiť z násilného bubnovania kvapiek po palube lode. Loweip mal určite problémy s udržaním lode v požadovanom kurze. Ponáhľal som, pretože ak by zásob bolo priveľmi málo musíme sa čo najskôr otočiť späť do Quelthalasu.
Zaprel som sa celou silou do veka jednej z bední a pokúsil sa ju otvoriť. Veko bolo silne zaklincované. Deit Opkju. Veko krabice s praskotom odletelo, keď som povedal kúzlo. Nemal som čas starať sa o zháňanie páčidla. Prehrabal som sa obsahom krabice. Asi tridsiatka medvedích kožušín. Takých krabíc tu bolo ešte tak dvadsať. Nemusel som byť veľkým matematikom, aby som poznal, že pre viac tisícovku elfov to nie je dosť.
Bloodwind narazila do vlny tak silno, že som odletel od bedne a pristál v kope čohosi tvrdého. Postavil som sa do tmy, pretože zhaslo aj to jediné svetlo, ktoré v skladisku svietilo. Zložil som si z chrbta Sunlight, moju magickú palicu, ktorú som mal opásanú o chrbát. Monlo Ctur Ligetegh. Palica Slnka sa rozžiarila jasným svetlom, v skladisko bolo svetlo ako za deň. Zdvihol som jeden z tvrdých predmetov, na ktoré som dopadol. Kniha. Táto bola o mágii. Pred chvíľou som ležal na takej kope kníh, že by kľudne zaplnili celú moju izbu. Načo zo sebou trepeme tisíce elfských kníh o mágii? Aby sme sa počas dlhej plavby nenudili? Zaujímavé, že mi to niekto nespomenul, aby som si prišiel niečo prečítať.
Začul som krik. Vysoký ženský krik. Neváhal som ani sekundy a bežal von zo skladiska za hlukom, moja palica svietila ako pravé slnko. Jeollin už nebola na stráži. Určite tiež bežala za tým hlukom, ak ho práve ona neurobila. Niekto spadol kvôli búrke? Tá bola teraz tak silná, že som počul strašné hromy. Také silné ako pri útoku na Silvermoon.
Rozbehol som sa po úzkej chodbe ako o závod. Ten nepríjemný pocit v mojom vnútri silnel a ja som si bol istý, že sa niečo deje. Začul som hlas, sykavý nagijský hnusný jazyk rozprával potichu, akoby nechcel nikoho vyrušiť. Odpoveďou mu bol ženský hlas, vystrašený hlas elfky, ktorá na môj podiv rozprávala tiež nagijčinou. V hlave mi prebehol chladivý pocit, kým som si uvedomil, komu ten ženský hlas patrí. Seahoin. V jej kajute je nejaká naga.
Nečakal som, rozrazil som dvere kajuty, z ktorej vychádzali zvuky. Vnútri stála vystrašená Seahoin a do očí pozerala nagijskej čarodejnici, ktorá zasyčala, keď som vošiel. Zdvihla do vzduchu veľkú kopiju a chystala sa ma prebodnúť.
„Jiutr, Bgeroim!“ zreval som. Moja palica prestala ostro svietiť, ale namiesto toho sa rozpálil jeden z jej koncov. Bol horúci ako samotné slnko. Palicou som udrel nagu do hrude. Horúce dreva ňou prešlo ako horúci nôž maslom a prerezalo ju napoly. Obe časti nagijského tela sa zvalili na podlahu s nepríjemným zápachom spáleného mäsa.
Seahoin sa tvárila vystrašene až smutne, keď sa pozrela na telo nagy. Stála bez pohnutia na mieste, kým som ju neoslovil.
„Nevedel som, že viete nagijsky, princezná.“ povedal som udýchane.
„Veľa toho o svojej princeznej nevieš.“ povedala, keď sa spamätala.
„Ako to, že je naga na lodi?“ spýtal som, ale potom som si všimol dokorán otvorené kajutné okienko, cez ktoré sa naga musela prepchať.
„Neviem.“
„Čo ste jej povedali?“
„Nič podstatné. Neviem dobre ich reč, len niekoľko slov. Keď ma naga chcela napadnúť, niečo si mrmlala a myslím, že som ju prekvapila, keď som začala rozprávať v jej reči.“ povedala Seahoin.
„Pošlem niekoho, aby to upratal.“ bola prvá rozumná vec, ktorá ma napadla. Nedovolím, aby princezná mala v kajute spálené telo nagy. Naga očividne išla po najvýznamnejšej osobe na palube, dobre vedela, do ktorej kajuty vliezť. Zabitím Seahoin by naša morálka klesla natoľko, že by sme sa asi navzájom povraždili. Znamená to, že nagy vedia, kde ideme a prečo?
Chcel som odísť a nechať Seahoin osamote, pretože vyzerala veľmi nervózna a vystrašená. Nohy som ledva odlepil od podlahy. Pozrel som sa na podrážky topánok. Boli lepkavé od nejakej modrastej tekutiny. Mokrý modrý sliz. Musel sa mi dostať na podrážky, keď som utekal sem. V náhlivosti som skontroloval podlahu chodby a Seahoin sa na mňa zmätene pozerala. Sliz bol po celej chodbe, tiahol sa od jednej kajuty ku druhej. Ak táto naga prišla oknom, potom tu musela byť ešte minimálne jedna.
Vrhol som pohľad na Seahoin, ktorá tiež pochopila, čo sa tu deje.
„Musíme nájsť Mugreasa.“ vravela, kým vo svojej posteli niečo hľadala.
„Prečo práve jeho?“ bol som zvedavý.
„Jednoducho ho musíme nájsť. Je to životne dôležité.“ Seahoin skoro kričala, akoby práve umierala. Konečne vyhrabala spod vankúša veľký drahokam, s ktorým aj nastúpila na palubu. Zelenkastý oválny drahokam, z ktorého vychádzal ďalší čierny a ostrý. Uvedomil som si aký je drahokam veľký, skoro ako celá moja päsť.
„Ďakujem ti, že si mi zachránil život.“ Seahoin sa trochu spamätala zo strachu. „Ale teraz musím hovoriť s Mugreasom. Dôveruješ svojej princeznej?“ zahľadela sa mi do očí.
Nemohol som povedať nie, ak keby som veľmi chcel. „Samozrejme.“

Tangorn